Sused ma raz na záhrade zastavil pri plote a spýtal sa to bez okolkov: „Načo to vlastne robíš? Veď máš mäso v obchode, nemusíš nič strieľať.“ Stál som tam s farbiarom na vôdzke a chvíľu som nevedel, či mám odpovedať filozoficky, ekologicky, alebo mu jednoducho povedať, nech príde na posed a uvidí sám. Nakoniec som povedal len toľko: „Skús to a spýtaj sa ma o rok znova.“ Tá otázka ma však odvtedy neopúšťa a myslím, že si zaslúži odpoveď dlhšiu než jedna veta cez plot.
Zver nepotrebuje naše sentimenty, potrebuje manažment
Slovenská krajina dnes nie je divočina v romantickom zmysle slova. Je to poľnohospodárska, lesná a urbánna mozaika bez veľkých predátorov v počte, ktorý by dokázal regulovať premnoženú raticovú zver – jelenie, srnčiu či diviačiu. Vlk a rys existujú, no ich populácie nestačia na to, čo príroda kedysi robila sama. Bez regulácie by srnčia a jelenia zver spásla obnovu lesa, diviaky by decimovali polia a napokon by trpeli aj samotné zvieratá – hladom, chorobami, prepĺňaním revíru nad jeho únosnú kapacitu. Poľovník, ktorý pravidelne chodí na postriežku (čakanie na zver z pevného státia) alebo posliedku (tichý pohyb revírom s cieľom zver vystopovať), nie je nostalgik so zbraňou. Je súčasťou systému, ktorý drží krajinu v rovnováhe, aj keď to znie menej vznešene než „harmónia s prírodou“.
Táto rovnováha sa nedeje sama. Vyžaduje si roky pozorovania, poznanie štruktúry stavu zveri vo vlastnom revíri, spoluprácu s lesníkmi a poľnohospodármi, aj tvrdé rozhodnutia o tom, koľko kusov a akých treba v danom roku uloviť. Výrad – teda súhrn ulovenej zveri za sezónu – nie je trofej na Instagram, je to číslo, ktoré niekto zodpovedne vypočítal podľa stavu populácie a škôd v revíri.
Remeslo, nie hra
Kto si myslí, že poľovníctvo je adrenalínová zábava, nikdy nesledoval farbiara, ako polhodinu ťahá stopu farby (krvi postrelenej zveri) cez podmáčaný jelšový porast, zatiaľ čo prší a stmieva sa. Dohľadávka postrelenej zveri je fyzicky aj psychicky najnáročnejšia časť tohto remesla a je aj morálnou povinnosťou – zver nesmie trpieť zbytočne. Kto sa rozhodne pre zbraň, berie na seba zodpovednosť, ktorá sa nedá odložiť, keď sa unaví alebo keď prší. Bezpečnostné návyky – kontrola smeru streľby, poistka do poslednej chvíle, jasná identifikácia cieľa – nie sú byrokracia, sú to hranice, ktoré oddeľujú poľovníka od človeka s puškou.
Poľovník nie je ten, kto najviac zastrelí, ale ten, kto najviac vie o zveri, ktorú loví.
Etika lovu sa nedá naučiť z knihy, hoci knihy pomôžu. Naučí ju čas strávený v revíri, pozorovanie zveri počas ruje (obdobia párenia), zimné prikrmovanie, keď sneh zasype prirodzenú potravu, aj mlčanie na posede, keď si uvedomíš, že dnes nestrelíš – lebo kus, ktorý prišiel, si nezaslúži skončiť len preto, že si sedel dve hodiny v mraze.
Divina na tanieri ako posledný krok reťaze
Divina, teda mäso z ulovenej zveri, je asi najúprimnejšie mäso, aké môže človek jesť. Zviera žilo v prirodzenom prostredí, nepoznalo klietku ani antibiotiká, a jeho koniec bol – ak poľovník robil svoju prácu poriadne – rýchly. To neznamená, že treba lov opisovať ako čistý a bezbolestný rituál. Je to zabitie, len vykonané s rešpektom, pravidlami a vedomím, že zver má hodnotu aj mimo trofeje. Kto ochutnal srnčí chrbát pripravený z kusu, ktorý sám vystopoval, vie, že chuť má aj váhu zodpovednosti.
Nepoľovníkovi, ktorý chodí lesom len na prechádzky, sa táto logika nemusí páčiť a nemusí. Stačí, keď pochopí, že les, ktorým sa prechádza, nie je náhoda – niekto ho spravuje, sadí, chráni pred premnoženou zverou aj pred pytliakmi. Poľovníctvo v dvadsiatom prvom storočí nie je o nostalgii za dobou, keď sa lovilo z hladu. Je to remeslo, ktoré drží krajinu funkčnú aj vtedy, keď si to nikto nevšimne. A možno práve preto sa oplatí o ňom hovoriť nahlas, aj keď odpoveď nie je taká jednoduchá, ako by si sused pri plote želal.