Volali mi raz o pol jedenástej večer. Žena, hlas roztrasený, na druhej strane telefónu plač psa v pozadí. Na okraji poľa vraj leží srnec, nevie vstať, oči má otvorené a díva sa na ňu. Chcela vedieť, či mu má priniesť vodu. Bola to úprimná otázka od človeka, ktorému na zveri záležalo — a presne preto o takýchto situáciách treba písať, lebo dobrá vôľa bez informácie dokáže napáchať viac škody než ľahostajnosť.
Zranená zver nie je nájdený mačiatko pred obchodom. Raticová zver — srnčia, jelenia, diviačia — je pod stresom nebezpečná aj v stave, kedy by človek čakal, že sa už len tak nehne. Diviak s prestrelenou nohou dokáže v panike napadnúť, srnec kopnutím spôsobiť vážne zranenie. Prvé pravidlo teda znie jednoducho: nedotýkaj sa jej, nesnaž sa ju chytiť, nenos jej vodu ani jedlo. Zranená zver v strese potrebuje jediné — pokoj a rýchly zásah niekoho, kto vie, čo robí.
Komu vlastne zavolať
Tu prichádza moment, kedy sa väčšina ľudí zasekne, lebo nevie, že poľovníctvo funguje ako presne rozdelené územie. Každý kus lesa, poľa či lúky patrí do konkrétneho revíru, ktorý má svojho užívateľa — poľovnícke združenie alebo jednotlivca s nájomnou zmluvou. Najrýchlejšia cesta je preto zavolať na miestny obecný úrad, ktorý má na poľovného hospodára kontakt takmer vždy poruke, alebo priamo na políciu — tá vie skontaktovať príslušný poľovnícky subjekt behom pár minút. Ak poznáte meno poľovníckeho združenia v okolí, ešte lepšie, priamy kontakt ušetrí čas, ktorý sa pri zranenej zveri počíta v desiatkach minút, nie hodinách.
Dôležitý je aj presný popis miesta. Nie "pri lese za dedinou", ale konkrétny orientačný bod, súradnice z mobilu, poloha vzhľadom na cestu alebo potok. Poľovník, ktorý príde na miesto, často nemá k dispozícii zver zoradenú do radu — musí ju v teréne nájsť, a to isté zvieratko, čo pred hodinou ležalo pri kríku, môže byť už tristo metrov ďalej v poraste.
Zranená zver nečaká na záchranu, čaká na koniec bolesti. Náš cieľ nie je ju utešiť, ale ukončiť jej utrpenie čo najrýchlejšie a najhumánnejšie.
Čo sa deje ďalej
Poľovník, ktorý na miesto príde, väčšinou najprv posúdi, či ide o kus, ktorý sa dá ešte zachrániť, alebo o prípad, kedy jediným etickým riešením je rýchly zákrok, ktorý ukončí utrpenie. Pri stretoch s autami, čo tvoria väčšinu takýchto volaní, ide takmer vždy o druhú možnosť — vnútorné zranenia po náraze autom sú rozsiahle aj tam, kde navonok vidno len krv na srsti. Ak zver z miesta ušla, nastupuje dohľadávka — vyhľadávanie postrieľanej alebo zranenej zveri podľa stopy krvi, ktorej sa v poľovníckej reči hovorí farba. Na to slúžia špeciálne vycvičené psy, farbiare, ktorí dokážu ísť po niekoľko hodín starej stope cez pole aj les. Práve preto je dôležité nahlásiť udalosť čo najskôr — čerstvá stopa sa dá vystopovať oveľa spoľahlivejšie než tá, ktorú rozmyje dážď alebo rozšliape desať zvedavcov.
Keď je nález mŕtvej zveri
Ak je zver už mŕtva, netreba ju presúvať ani zakrývať. Stačí zapamätať si miesto a nahlásiť ho rovnako ako pri živom kuse — poľovník potrebuje vedieť, o aký druh ide, koľko je toho kusov a či nejde napríklad o následok pytliactva, ktoré sa oznamuje aj polícii. Mŕtva zver z pohľadu zákona nie je voľne dostupný tovar, patrí do evidencie revíru, kam sa zapisuje aj do takzvaného výradu, teda súpisu ulovenej či uhynutej zveri za sezónu.
Nikto nečaká, že bežný človek pozná všetky tieto súvislosti nazpamäť. Stačí vedieť jedno: zranenú zver nechať na pokoji, zavolať na obec, políciu alebo priamo poľovníkom, a počkať. Ten telefonát trvá minútu. Rozdiel, ktorý spraví, sa počíta v utrpení, ktoré sa buď predĺži, alebo rýchlo skončí.