Existuje špecifický druh hladu, ktorý nemá nič spoločné s tým, kedy ste posledne jedli. Je to hlad vyvolaný filmom – sedíte v kine alebo na gauči, na plátne sa dusí niečo v hlinenom hrnci, kamera sa zamiluje do pary stúpajúcej z omáčky, a vy si o pol hodiny neskôr objednávate niečo, po čom by ste za normálnych okolností ani nesiahli. Filmy o jedle majú tento zvláštny fyziologický efekt a práve preto sú jedným z najspokojnejších žánrov, aké kinematografia ponúka. Nikto tu nezachraňuje svet, len sa snaží uvariť dobré rizoto – a napriek tomu vás to dokáže dojať k slzám.
Keď kreslená krysa učí ľudí vážiť si remeslo
Ratatouille od Pixaru je dôkaz, že animovaný film o kryse, ktorá chce variť v parížskej reštaurácii, môže byť presnejším pojednaním o gastronómii než väčšina hraných filmov s reálnymi kuchármi. Scéna, v ktorej kritik Anton Ego ochutná titulné jedlo a v momente sa vráti do detstva, je učebnicovým príkladom toho, ako film dokáže vizuálne a zvukovo vyjadriť chuť – niečo, čo je na plátne teoreticky nemožné. Film funguje aj ako tichá obhajoba remesla: nie talent, ale disciplína a láska k detailu robia z varenia umenie.
Podobnú vášeň, len v hranej podobe, ponúka Chef Jona Favreaua. Príbeh kuchára, ktorý po verejnom ponížení opustí michelinskú reštauráciu a začne predávať sendviče z food trucku, je oslavou jednoduchosti. Favreau si režisérsku kariéru na chvíľu odložil a v hlavnej role dokazuje, že najpresvedčivejšie herectvo pri jedle nie je hranie hladu, ale skutočná radosť z prípravy – kamera sa dlho a pokojne pozerá na ruky miešajúce cestá a grilujúce mäso, bez strihu, bez trikov, len remeslo.
Jedlo ako jazyk, ktorým sa hovorí o citoch
Ak chcete film, ktorý dokazuje, že hostina môže byť duchovným zážitkom, siahnite po dánskej Babettinej hostine. Príbeh francúzskej kuchárky, ktorá pre dve puritánske sestry v odľahlej dedine pripraví jedno jediné veľké jedlo, je pomalý, tichý a nesmierne emotívny. Film nikdy nekričí, len postupne odkrýva, ako môže dobre pripravené jedlo rozpustiť roky zatrpknutosti a strachu z pôžitku. Je to film pre trpezlivých divákov, ale odmena je enormná.
„Skutočný luxus nie je v cene, ale v pozornosti, ktorú niekto venuje detailu, ktorý si možno ani nevšimnete.“
Na inom konci spektra stojí dokument Jiro Dreams of Sushi, portrét deväťdesiatročného majstra sushi Jira Onoa, ktorý celý život zdokonaľuje prípravu niekoľkých druhov surovín. Film nie je o recepte, ale o obsesii – o tom, čo znamená venovať jednej veci desiatky rokov bez toho, aby ste sa čo len raz cítili hotoví. Je to skvelý protipól k hollywoodskym filmom o jedle, pretože tu neexistuje dramatický zvrat, len ticho a rešpekt k práci.
Talianska rodina, ktorá vás naučí, že jedlo je spor aj zmierenie
Big Night je menej známy, ale zaslúžene kultový film o dvoch talianskych bratoch, ktorí sa v Amerike snažia zachrániť reštauráciu jedným veľkým večerom. Film je vtipný, smutný a plný scén, v ktorých sa cez jedlo odohráva všetko, čo si postavy medzi sebou nedokážu povedať priamo – hnev, hrdosť, aj lásku. Ak máte rodinu, s ktorou sa občas hádate len preto, že sa máte príliš rady, tento film vám bude nápadne povedomý.
Spoločné pre všetky tieto filmy je jedna vec: nikdy nejde len o jedlo. Je to zámienka, cez ktorú sa dá hovoriť o disciplíne, strate, hrdosti aj o tom, čo znamená robiť niečo poriadne v svete, ktorý sa čoraz viac uspokojuje s priemerom. A možno presne preto po nich vždy vyhladneme – nielen na jedlo, ale aj na to, aby sme aj my niečo raz robili s takou pozornosťou.