Pamätám si posliedku spred tridsiatich rokov, keď sme s otcom prešli jedno pole pri Nitre a vyplašili sme štyri kŕdle jarabíc a k tomu tucet zajacov. Dnes prejdem to isté pole a som rád, keď zazriem jeden zajačí chvost mihajúci sa medzi repkou. Nie je to nostalgia starého muža, ktorý si maľuje mladosť do ružova. Je to štatistika, ktorá bolí viac ako akákoľvek spomienka: výrady zajaca poľného na Slovensku klesli za posledné tri desaťročia o viac než deväťdesiat percent. Jarabica poľná je na tom podobne zle, miestami ešte horšie.
Vina, ktorú si poľovníci hodili sami na seba
Prvý reflex, ktorý sa v poľovníckych krčmách ozýva dodnes, znie: za všetko môže líška a jastrab. Je to pohodlné vysvetlenie, lebo predátor sa dá odstrieľať a človek pri tom cíti, že niečo robí. Lenže dravce a šelmy tu boli aj vtedy, keď zajace behali po poliach v hojnom počte. Zmenilo sa niečo iné, oveľa väčšie a oveľa menej fotogenické — samotná krajina, v ktorej má malá zver žiť.
Malou zverou nazývame poľovnícky zajace, jarabice, bažanty a podobné druhy, na rozdiel od raticovej zveri ako srnec, jeleň či diviak. Kedysi žila v mozaike: úhory, medze, remízky, pásy nekosenej trávy, kde sa dalo skryť pred líškou aj vyviesť mláďatá. Táto mozaika poskytovala úkryt aj potravu v jednom kroku od druhého. Dnešné pole je z pohľadu zajaca poľná púšť — jedna plodina, kam oko dovidí, bez jediného metra hraničného porastu.
Kosačka ako tichý vrah
Ak by som mal ukázať na jednu vec, ktorá zabíja mláďatá jarabice najúčinnejšie zo všetkého, nebola by to puška ani líška. Bola by to kosačka. Jarabica hniezdi priamo na zemi, v poraste, ktorý dnes kosia strojom s pracovným záberom, o akom sa našim starým otcom ani nesnívalo, a to v čase, keď mláďatá ešte nevedia lietať. Za jeden prejazd zmizne hniezdo aj s nôžikom nôh, ktoré sa nestihli rozbehnúť. Farmár pritom nekoná zlomyseľne — kosí vtedy, keď mu to určuje agrotechnický termín a cena repky na burze. Len sa jeho kalendár úplne rozišiel s kalendárom prírody.
K tomu treba pripočítať postrekovú chémiu, ktorá ničí burinu aj hmyz, na ktorom sa kŕmia kuriatka jarabice počas prvých týždňov života. Bez hmyzu mláďa hynie od hladu skôr, než sa vôbec dostane k zrnu. Prikrmovanie zveri v zime tu nepomôže — problém sa neodohráva vo februári na posede so senom, ale v júni na medzi, kam už dávno nechodí nikto okrem traktora.
Nezachránime zajaca puškou, ktorú necháme viset na klinci. Zachránime ho lopatou a semenom, ktoré niekto zaseje tam, kde predtým nebolo nič.
Čo sa dá ešte urobiť skôr, než ostane len v knihách
Dobrá správa, ak sa v tomto príbehu vôbec dá nájsť niečo dobré, je fakt, že riešenie poznáme. Nie je zázračné, je len pomalé a vyžaduje spoluprácu poľovníkov, poľnohospodárov a niekedy aj štátu, ktorý by mal dotovať biopásy rovnako ochotne ako dotuje kukuricu na bioplyn. Biopás je pás pôdy osiaty zmesou plodín a bylín, ktorý sa nekosí a neostrekuje, a slúži zveri ako útočisko aj jedáleň v jednom. Tam, kde revíry začali s výsevom biopásov systematicky, sa počty jarabíc a zajacov po rokoch začali pomaly vracať.
Rovnako dôležitá je disciplína pri love. Odstrel malej zveri dnes už väčšina rozumných hospodárov výrazne obmedzila alebo úplne pozastavila, kým sa stavy nezotavia — nie z sentimentu, ale preto, že strieľať do klesajúcej populácie je poľovnícky aj ekonomicky nezmyselné. Kto chce mať o desať rokov čo loviť, musí dnes vedieť nestrieľať.
Zajac na medzi nie je len trofej alebo položka vo výkaze. Je indikátor, ktorý nám hovorí, či je krajina okolo nás ešte živá, alebo sme z nej urobili priemyselnú plochu na pestovanie plodín pre burzu. Kým sa to nezmení, tie prázdne polia budeme obchádzať ešte dlho — a deti dnešných poľovníkov si jarabicu vyletujúcu spod nôh možno budú pamätať už len z rozprávok, ktoré im čítali starí otcovia.