Na hodinkách je pol jednej v noci a ja sa práve prichytávam pri myšlienke, že mihalnice vážia každá aspoň kilogram. Posed vŕzga pri každom pohybe, ako keby ma chcel udať celému revíru, a diviak, ktorého čakám od desiatej večer, si zjavne našiel inú posliedku – teda trasu, po ktorej si zver chodí za potravou. Termoska je už len vlažná. A presne v túto chvíľu, keď človek začína vyjednávať sám so sebou, či to ešte má zmysel, sa niekde v poraste ozve praskot vetvičky. Adrenalín funguje lepšie než akákoľvek káva.
Nočné čakanie na diviačiu zver je iný šport než postriežka na srnca za úsvitu. Tam vás budí nádej, tu vás drží pri živote iba disciplína. Diviak je nočný tvor, opatrný a nedôverčivý, poznačený generáciami skúseností s tým, že človek v lese väčšinou neznamená nič dobré. Čaká sa naň dlho, často zbytočne, a keď príde, prichádza potichu, akoby sa vznášal – tie masívne telá dokážu prejsť porastom bez jediného zvuku, ktorý by prezradil ich váhu.
Spánok ako najväčší protivník
Skúsený poľovník vám povie, že najväčším nepriateľom nočnej postriežky nie je zlé počasie ani nedôvera zveri, ale vlastná fyziológia. Telo okolo druhej, tretej hodiny ráno prirodzene padá do útlmu, nech ste akokoľvek motivovaný. Oči sa zatvárajú samy od seba, hlava klesá, a presne v tej chvíli, keď je človek najzraniteľnejší, sa dokáže objaviť aj niekoľko kusov naraz.
Riešenie nie je v kofeíne, hoci termoska s dobrým čajom patrí k výbave rovnako ako ďalekohľad. Riešenie je v rytme. Skúsení chlapi si vypestujú akýsi vnútorný metronóm – zmena polohy každých dvadsať minút, kontrola vetra oblizom prsta, pomalé preskenovanie okrajov paseky ďalekohľadom zľava doprava. Nie preto, že by to niečo prinieslo, ale preto, že udržiava myseľ v pohybe. Spánok si totiž nevyberá príležitosť, keď je nuda. Vyberá si ju, keď prestanete pracovať.
Kto zaspí na posede, nezaspáva len on. Zaspáva aj jeho zodpovednosť za výstrel, ktorý možno o chvíľu bude musieť padnúť.
Ticho, ktoré počuje viac ako oči vidia
V úplnej tme sa poľovník stáva takmer výlučne sluchovým tvorom. Zrak na nič nestačí, aj keď mesiac svieti ako reflektor – kontrasty miznú, tvary sa rozmazávajú, a to, čo sa v diaľke javí ako diviak, sa pri bližšom pohľade cez optiku s nočným videním ukáže byť tŕňový ker. Preto sa učíte počúvať inak. Rozoznáte chrapot diviaka rypúceho v humuse od praskotu, ktorý spôsobí srnec pri prechode cez suché lístie. Naučíte sa, že vietor v korunách stromov znie inak než vietor pri zemi, a že práve ten druhý vás môže prezradiť skôr, než čokoľvek uvidíte.
Presne tu sa rozhoduje o úspechu nočnej postriežky – nie v momente výstrelu, ale v hodinách predtým, keď sa telo aj myseľ musia naučiť fungovať v úspornom, no ostražitom režime. Diviačia zver má vynikajúci čuch a sluch, zrak o niečo slabší, no na kompenzáciu tohto hendikepu si dala načas dosť. Malý pohyb, štrngnutie kovu o kov, nedbalo zapnutý zips – to všetko dokáže zmariť hodiny čakania skôr, než sa vôbec objaví na dohľad.
Keď to konečne príde
A potom, po hodinách nehybnosti, keď už telo skoro zabudlo, prečo tam vlastne sedí, príde ten okamih. Tmavá hmota sa pohne na okraji paseky, potom ďalšia, menšia – bachyňa s odrastenými mláďaťami, alebo možno len jedna staršia diviačica, opatrná ako vždy. Srdce sa rozbúcha do rytmu, ktorý by prekvapil aj samotného lekára, ruky sa akoby samy položia na zbraň, dych sa spomalí. Presne v tejto chvíli sa oplatí každá minúta boja so spánkom, každý zívnutý čaj z termosky, každé sebazaprenie.
Nočná postriežka na diviačiu zver nie je o vzrušení z lovu v romantickom zmysle. Je to skúška trpezlivosti, disciplíny a rešpektu k zveri, ktorá sa naučila prežiť práve vďaka tomu, že nedôveruje. Kto zaspí, príde o šancu. Kto neudrží nervy, spľasne výstrel. A kto to všetko zvládne, odchádza domov s niečím, čo sa nedá kúpiť ani naučiť z knihy – s pokorou pred zverou, ktorá si svoju opatrnosť zaslúžila poctivo.