Svitá, mráz štípe do prstov a pod hrádzou pri potoku sedí chlap s lopatou, cigaretou a rádiom, z ktorého počuje tlmené škriekanie spod zeme. Jeho jazvečík je dolu, v nore, tvárou v tvár líške. Toto nie je romantika spod pera literáta z devätnásteho storočia. Toto je norovanie — jedna z mála poľovníckych disciplín, kde sa priamo pred vašimi očami rozhoduje, či pes ustúpi, alebo líška vyjde von rovno pod hlaveň.
Norovanie je lov líšky, jazveca alebo inej zveri priamo v nore, kam poľovník vpustí špeciálne vycvičeného teriéra alebo jazvečíka. Pes má za úlohu zver vytlačiť von, alebo ju aspoň zaštekaním a tlakom prinútiť zostať na mieste, kým sa nora neodkryje lopatou. Znie to archaicky, a čiastočne aj je. Ale v revíroch, kde líška decimuje bažantiu a zajačiu populáciu, je norovanie často jediný spôsob, ako sa dostať k zveri, ktorá cez deň leží hlboko pod zemou a na strelnicu posedu si nepočká.
Prečo vôbec regulovať líšku
Líška je majster prežitia. Tam, kde iná zver ubúda, ona sa premnožuje — živí sa všetkým, od hrabošov cez vajcia jarabíc až po mláďatá zajaca poľného. Poľovnícke štatistiky z posledných rokov ukazujú, že v revíroch s vysokou hustotou líšky klesá stav malej zveri citeľne rýchlejšie než tam, kde sa predátor pravidelne reguluje. To nie je vec vkusu ani nostalgie po starých časoch — je to čistá ekológia revíru. Bažant, jarabica či zajac potrebujú priestor bez tlaku predátora aspoň v čase hniezdenia a vodenia mláďat, inak sa ich populácia jednoducho neobnoví.
Norovanie sa preto neodohráva náhodne. Robí sa najmä na jeseň a v zime, keď je líška mimo obdobia ruje a starostlivosti o mláďatá, aby sa zbytočne nezasahovalo do jej rozmnožovacieho cyklu. Skúsený hospodár revíru vie presne, koľko nôr má v teréne zmapovaných a kedy sa oplatí ísť na postriežku s lopatou namiesto pušky.
Kto nikdy nestál pri nore a nepočúval, ako sa pod zemou rozhoduje súboj psa a líšky, nevie, čo je to skutočné napätie v poľovníctve.
Pes, ktorý vie, čo robí
Norovanie stojí a padá na psovi. Jazvečík alebo teriér musí byť na túto prácu vycvičený špeciálne — nestačí odvaha, potrebná je aj sebakontrola. Pes, ktorý sa v nore zaseká priamo pred líškou a vydrží štekať, je zlatom. Pes, ktorý sa do súboja vrhne bezhlavo, môže skončiť poranený, alebo horšie. Preto sa mladé psy najprv skúšajú na umelých norách, kde je líška oddelená mrežou a nehrozí kontakt — je to vôdzka pre začínajúceho norovača, spôsob, ako sa naučiť remeslo bez rizika.
Skutočná nora v teréne je iný svet. Chodby sa vetvia, líška má viac možností úniku a niekedy dokonca viac líšok sedí v jednej sústave chodieb súčasne. Dohľadávka po norovaní prakticky neexistuje v klasickom zmysle — buď líška vyjde a padne rana, alebo sa stiahne tak hlboko, že sa musí kopať. A kopanie v zamrznutej pôde je práca, po ktorej bolia chrbty ešte týždeň.
Diskusia, ktorá nekončí
Norovanie má dnes horšie meno, než by si zaslúžilo. Verejnosť si ho spája skôr s obrázkami z minulého storočia než s modernou reguláciou predátorov, ktorá prebieha pod dohľadom skúsených kynológov a s jasnými pravidlami, kedy a ako sa smie vykonávať. Kritici namietajú stres pre zver aj pre psa. Poľovníci na to odpovedajú jednoducho: bez regulácie líšky by v mnohých revíroch bažant a zajac zmizli úplne, a to by nebola prirodzená rovnováha, ale dôsledok toho, že sme z krajiny urobili poľnohospodársku monokultúru bez úkrytov a hniezdisk.
Pravda je asi niekde uprostred, ako to v poľovníctve väčšinou býva. Norovanie nie je pre každého a netreba ho robiť naslepo. Ale tam, kde sa robí poctivo, so skúseným psom a s rešpektom k oboch stranám súboja, zostáva jedným z posledných miest, kde poľovník stojí priamo pri hranici medzi životom a smrťou zveri — bez pušky, bez vzdialenosti, len s lopatou a napätým uchom pri zemi.