Každý september sa v mojom sade odohráva to isté divadlo. Sused si nesie plné vrece jabĺk bez jedinej chyby, ja krájam svoju úrodu na polovice a hľadám, kde sa v nej skrýva húsenica, ktorá mi práve zjedla jadrovník aj s kúskom dužiny. Roky som si hovoril, že je to daň za to, že nestriekam. Nie je. Je to daň za to, že som bol lenivý urobiť jednu vec, ktorá stojí pár korún a hodinu práce na strom.
Obaľovač jablčný, ten motýlik, čo cez deň sedí nenápadne niekde v korune a v noci lieta klásť vajíčka, je asi najznámejší škodca jabloní na Slovensku. Húsenica sa vyliahne, prevŕta sa do plodu, žerie jadrovník, potom plod opustí a ide si hľadať miesto na zakuklenie. A práve tento moment, keď opúšťa jablko a hľadá úkryt, je jej slabina. Húsenica totiž inštinktívne hľadá niečo, čo pripomína kôru stromu, štrbinu, kde sa môže schovať a prezimovať. A presne to jej ponúkneme, len na mieru pripravené.
Prečo funguje obyčajná lepenka
Vlnitá lepenka má tú výhodu, že jej vlnky vytvárajú presne tie škáry, aké húsenica hľadá. Stačí odrezať pás široký asi dvadsať centimetrov, obtočiť ho okolo kmeňa vo výške zhruba pol metra nad zemou a zviazať špagátom alebo drôtikom. Dôležité je, aby lepenka priliehala ku kôre, nie voľne visela, inak si húsenica nájde pohodlnejšie miesto inde. Ja používam obyčajné krabice od banánov, tie majú lepenku hrubšiu a húsenice sa v nej cítia ako v hoteli.
Pás sa dáva na strom koncom júna, keď prvá generácia húseníc začína opúšťať plody, a druhý, čerstvý pás potom v auguste pre druhú generáciu. Na väčšine Slovenska, mimo horských oblastí nad päťsto metrov, máme totiž dve generácie obaľovača do roka. Vo vyšších polohách, kde je chladnejšie, si často vystačíte s jedným pásom, lebo druhá generácia sa tam poriadne nerozbehne alebo príde priveľmi neskoro na to, aby stihla dokončiť vývoj.
Kto raz videl, koľko húseníc sa vie nasťahovať do jedného pása lepenky, už nikdy nebude pozerať na jablone rovnako.
Čo s pascou, keď je plná
Tu je moment, kde väčšina ľudí spraví chybu. Pás si dajú na strom, potešia sa, že vidia húsenice, a nechajú ho tam. Lenže pásca bez pravidelnej kontroly je len útulok pre škodcu, nie riešenie. Pás treba každé dva až tri týždne sňať, húsenice vybrať a zničiť, teda nie hodiť na kompost, kde si pokojne dokuklia a na jar vyletia rovno tam, odkiaľ prišli. Ja ich hádžem do vedra s vodou, niekomu stačí spáliť celý pás a nahradiť novým, čo je vlastne najjednoduchšie.
Kombinovať sa to dá aj s feromónovým lapačom, ktorý visí v korune a láka samčekov. Ten vám povie, kedy je nálet najsilnejší, a podľa toho viete odhadnúť, kedy pás skontrolovať dôkladnejšie. Ja mám lapač zavesený od polovice mája a keď sa v ňom nazbiera viac motýľov naraz, viem, že o tri týždne treba byť pri pásoch dôslednejší, lebo húsenice sa práve vyliahli a hľadajú kam sa schovať.
Kde to naráža na hranice
Nebudem klamať, že pásy vyriešia všetko. Pri silnom napadnutí, hlavne v starých sadoch, kde susedia roky nič nerobili a obaľovač sa premnožil, treba pásy kombinovať s inými opatreniami, prípadne aj s biologickým prípravkom na báze granulózového vírusu, ktorý je cielený len na túto húsenicu a nezabíja včely ani dravý hmyz. Sám som mal rok, keď mi ani pásy nestačili a polovicu úrody Rubinov som skrmil sliepkam. Ale odvtedy viem, že pásy fungujú len vtedy, keď sa im venujem, nie keď ich zavesím a zabudnem.
Na balkóne s jednou miniatúrnou jabloňou v kvetináči to možno vyzerá ako zbytočná robota, ale práve tam, kde nemáte priestor na postrek ani chuť ho aplikovať vedľa susedovej vône bazy, je pás z lepenky presne to riešenie, ktoré si zaslúži miesto vo výbave. Lacné, bez chémie a funguje aj vtedy, keď spíte a húsenica práve vylezie z jablka hľadať domov, ktorý ste jej pripravili sami.