Prvý posed, na ktorý ma vzal starý otec, som mal na sebe obľúbenú bavlnenú mikinu s kapucňou. Sedeli sme od štvrtej popoludní, mrzlo len jemne, a do siedmej som sa triasol tak, že mi cvakali zuby o pažbu. Otec sa pozrel, mlčky si vyzliekol svoj vlnený sveter a hodil mi ho na plecia. Vtedy som prvý raz pochopil, že poľovníctvo sa nezačína pri kohútiku zbrane, ale pri výbere oblečenia doma pred zrkadlom. A že bavlna v lese je nepriateľ, aj keď na obale trička píšu, že je to prírodný materiál.
Prečo bavlna zradí presne vtedy, keď najviac potrebujete
Bavlna sa v poľovníckom svete teší nezaslúženej povesti niečoho poctivého a prírodného. V skutočnosti je to špongia. Nasiakne pot z dlhej posliedky, teda pochôdzky revírom pri hľadaní zveri, a potom ho drží pri tele ako studený obklad. Kým syntetika alebo merino vlna vlhkosť odvádzajú a schnú, bavlna vás na postriežke, teda na tichom vyčkávaní na posede alebo v úkryte, spoľahlivo prevlhčí a schladí. Skúsený poľovník to pozná: prvá hodina je príjemná, druhá znesiteľná, tretia už bolestivá. A práve v tej tretej hodine, keď sa už triasnete a rátate minúty do odchodu, sa spravidla objaví srnec, na ktorého ste čakali celý týždeň.
Riešenie nie je v jednom zázračnom kuse oblečenia, ale vo vrstvení. Prvá vrstva pri tele má odvádzať vlhkosť, druhá hreje, tretia chráni pred vetrom a vlhkom zvonka. Znie to ako recept z lyžiarskeho časopisu, ale funguje to identicky v revíri, len s jedným dôležitým dodatkom navyše: každá vrstva musí byť tichá.
Ticho je dôležitejšie ako maskovací vzor
Videl som poľovníkov v drahých maskáčoch od hlavy po päty, ktorí sa v poraste pohybovali ako pochodujúca reklama na suchý lístie. Šuchotavá bunda z lacnej nepremokavej tkaniny prezradí človeka na tridsať metrov skôr, než ho zver uvidí. Srnec či diviak majú sluch, ktorý našu technickú výbavu prevalcuje bez námahy. Preto sa oplatí siahnuť po materiáloch s mäkkým povrchom, merino vlne, fleece alebo softshelli s tichou membránou, a vyhnúť sa všetkému, čo pri každom kroku vydáva zvuk igelitového vrecka.
Zver nepočuje farby, ale počuje látky. Radšej menej maskovania a viac ticha, než opačne.
To isté platí pre zips na bunde, suchý zips na vreckách či kovové karabínky na batohu. Detaily, ktoré doma pri balení pôsobia zanedbateľne, sa v tichu skorého rána stanú neprehliadnuteľným cinkotom. Dobrý poľovník si výbavu doma vyskúša naprázdno, aj s ohľadom na to, ako znie pri chôdzi.
Nohy, hlava a ruky rozhodujú o tom, ako dlho vydržíte
Väčšina začiatočníkov rieši bundu a zabudne na to, že telo stráca teplo najskôr cez hlavu, ruky a nohy. Tenké rukavice s dobrým úchopom sú na postriežke k nezaplateniu, hrubé palcové rukavice síce hrejú, ale so zbraňou sa v nich pracuje ťažko a bezpečne mieriť sa dá len s citom v prstoch. Čiapka alebo kukla by nemala šuchotať a mala by dobre sedieť aj pod kapucňou. Obuv je kapitola sama pre seba: nepremokavá, no zároveň dýchajúca, s dostatočným priestorom pre hrubú ponožku z merino vlny, nikdy nie tesná, pretože studené prsty na nohách vedia zničiť aj tú najkrajšiu postriežku.
Skúsení poľovníci si obliekajú vrstvy s rezervou, počítajú s tým, že na posede budú sedieť nehybne aj dve tri hodiny, kým pri posliedke naopak telo vytvára vlastné teplo pohybom. Kto si obľúbenú bundu zapne na poslednú dierku ešte pred vstupom do revíru, po hodine sedenia zisťuje, že sa potí, a potom mrzne dvojnásobne.
Otcov sveter mám doteraz, aj keď dnes už siaham radšej po merino vrstve pod softshell. Zbraň si vyberáme starostlivo, farbiara vychovávame roky, ale na to, čo máme na sebe, si mnohí spomenú až vtedy, keď je zver dávno preč a v ušiach im hučí len vietor a vlastné zuby.