Zdvihnutý pohár, cinknutie a krátke želanie. Gesto je také rozšírené, že pôsobí ako prirodzená súčasť pitia — hoci jeho pôvod nie je jednoznačný a väčšina vysvetlení je novšia než samotný zvyk.
Obľúbený mýtus o jede
Traduje sa, že si ľudia štrngali tak prudko, aby si nápoj vzájomne vyšpliechali do pohárov a otrávený hostiteľ sa prezradil. Historici pre to nemajú doklady a celý príbeh sa objavuje až v novoveku. Kto by chcel otráviť hosťa, prípitok by zrejme jednoducho vynechal.
Obeta a spoločné pitie
Doložiteľnejší základ má prípitok v obradoch, pri ktorých sa časť nápoja venovala bohom alebo mŕtvym. Neskôr sa z toho stalo želanie zdravia živým. Spoločné napitie zároveň potvrdzovalo dohodu — ten, kto pil z rovnakej nádoby, prijímal rovnaké riziko.
Prípitok nie je o alkohole. Je to najkratší možný spôsob, ako povedať, že sme na jednej strane stola.
Prečo cinkáme
Jedno z vysvetlení hovorí o zvuku, ktorý mal doplniť ostatné zmysly — víno vidno, cítiť a chutí, no nepočuť. Cinknutie teda dokončilo zážitok. Praktickejšie vysvetlenie vraví, že zvuk jednoducho zjednotí spoločnosť a upozorní, že sa má počúvať, kto hovorí.
Pravidlá, ktoré sa líšia
V mnohých krajinách sa očakáva pohľad do očí, inde sa naopak pohľad považuje za nadbytočný. Na severe Európy má prípitok pevné poradie a rytmus, v Gruzínsku patrí k stolu určený tamada, ktorý ho vedie celý večer. Zhoda panuje v jedinom — pripíjať sa má tomu, kto je prítomný. Aj preto pôsobí prípitok cez stôl s človekom, ktorý sa práve pozerá do telefónu, tak zvláštne — chýba mu presne to, kvôli čomu vznikol.