Starenka v Naha predáva na trhu horké uhorky goya a smeje sa niečomu, čo jej povedal predavač vedľa. Nikto sa neponáhľa. Nikde v okolí nevidno turistu s mapou a vystrašeným výrazom človeka, ktorý práve zle prestúpil na stanici Shinjuku. To preto, že tu žiadna taká stanica nie je — Okinawa nemá metro, nemá mrakodrapy a väčšina Japoncov z Honšú sem chodí na dovolenku presne z tých istých dôvodov, prečo by sem mal ísť aj niekto z Bratislavy: je to iné Japonsko.
Ostrov, ktorý si Japonsko požičalo
Okinawa bola donedávna samostatným kráľovstvom Rjúkjú, s vlastným jazykom, vlastnými bohmi a obchodnými väzbami na Čínu a juhovýchodnú Áziu. Japonsko si ju anektovalo v roku 1879 a odvtedy sa vedie tichá kultúrna vojna medzi tokijskou uhladenosťou a okinawskou nedbalosťou, ktorá pôsobí — aspoň na cudzinca — omnoho sympatickejšie. Domy tu majú strechy s kamennými levmi shisa, ktoré chránia pred zlými duchmi, hudba znie ako mix japonského a filipínskeho folklóru a jedlo je iné natoľko, že si miestni dovolia hovoriť: toto nie je typická japonská kuchyňa, toto je okinawská kuchyňa. S hrdosťou, ktorá znie skoro ako výzva.
Druhá svetová vojna tu zanechala jazvy, ktoré sa nedajú prehliadnuť — bitka o Okinawu patrila k najkrvavejším v Pacifiku a americká vojenská základňa tu stojí dodnes, čo je téma, o ktorej sa v miestnych baroch diskutuje s vážnosťou, akú by ste na turistickom ostrove nečakali. Ale práve táto vrstva histórie robí z Okinawy niečo viac než len pláž s palmami.
Okinawčania majú vraj jedno z najvyšších čísel storočných obyvateľov na svete — a keď sa ich spýtate na tajomstvo, odpovedia, že žiadne nemajú, len jedia veľa tofu a nikam sa neponáhľajú.
More, ktoré vyzerá ako Photoshop
Keď Japonci hovoria o Okinawe, prvé slovo, ktoré padne, je farba mora. A majú pravdu — odtieň tyrkysovej pri ostrovoch Kerama je taký sýty, že pôsobí digitálne upravene, aj keď sa naň pozeráte cez masku pod hladinou. Potápanie tu patrí k tým lacnejším a menej preplneným verziám toho, čo by ste inak platili trojnásobok na Maledivách, s tým rozdielom, že namiesto rezortového personálu vás sprevádza inštruktor, ktorý si po anglicky spomenie tak na desať slov a zvyšok vysvetlí rukami. Funguje to prekvapivo dobre.
Pláže na hlavnom ostrove sú fajn, ale skutočný zážitok začína, keď sa presuniete na menšie ostrovy ako Iriomote alebo Taketomi — džungľa plná mangrovov, dediny bez áut, cesty, po ktorých sa jazdí na vodných byvoloch, akoby čas zabudol, že mal ísť ďalej. Turistov je tam stále málo, hoci to sa pomaly mení, keď influenceri objavili, že fotka s byvolom vyzerá na Instagrame lepšie než čokoľvek z Kjóta.
Jedlo, ktoré Tokio ani nepozná
Okinawská kuchyňa sa vysmieva predstave, že Japonsko je krajina jemných chutí a minimalizmu. Tu vládne bravčové mäso — v podstate každá časť ošípanej okrem chrčania, ako sa miestni radi žartom vyjadrujú — vyprážané, dusené, servírované v hustej polievke s riasami kombu. Rafute, pomaly dusené bravčové bruško v sójovej omáčke a cukre, chutí ako niečo medzi čínskym char siu a domácou nedeľnou pečienkou od babičky, ktorá nikdy nepočula o kalóriách.
Alkohol tu má tiež svoju vlastnú kapitolu — awamori, destilát z thajskej ryže, silnejší než saké a s históriou siahajúcou stovky rokov späť k obchodným cestám do juhovýchodnej Ázie. Miestni ho pijú s ľadom, pomaly, počas večerov, ktoré na Okinawe akoby trvali dlhšie než inde. Možno práve preto sa sem cestovatelia vracajú — nie kvôli jednej atrakcii, ale kvôli pocitu, že narazili na verziu Japonska, ktorá sa ešte nenaučila ponáhľať sa spolu so zvyškom krajiny.