V Tokiu sa jedáva s rešpektom, v Kjóte takmer s posvätnou úctou k tradícii. V Osake sa jedáva nahlas, rýchlo a s rukami po lakte v cestíčku na tempuru. Miestni tomu hovoria kuidaore — zhruba „prejedať sa, kým nekrachneš“ — a je to jedno z mála slov, ktoré vám dokonale vysvetlí, čo od tohto mesta čakať. Osaka nie je zastávka na ceste medzi Tokiom a Kjótom. Je to cieľ sám osebe, a to hlavne pre žalúdok.
Dotombori a večer, ktorý nikdy nezhasne
Štvrť Dotombori pri rovnomennom kanáli je to prvé, čo väčšina návštevníkov Osaky uvidí, a je to zámerne prehnané. Obrovské svietiace reklamy, medzi nimi slávny bežiaci muž značky Glico, a pod nimi rady stánkov a reštaurácií, z ktorých sa valí para z takoyaki — guľôčok z cesta plnených kúskami chobotnice, polievaných majonézou a ozdobených tancujúcimi vločkami sušeného tuniaka. Vedľa nich okonomiyaki, niečo medzi omeletou a palacinkou, kde si každý podnik strážia vlastný pomer kapusty, cesta a náplne ako rodinné tajomstvo. Odporúčam prísť sem večer, keď sa svetlá odrážajú v kanáli a ulica sa mení na jednu dlhú chuťovku plnú pary, smiechu a pouličných predavačov, ktorí na vás pokrikujú v osackom nárečí. Cenovo je Osaka príjemne prekvapivá — jedlo v uličných podnikoch vyjde lacnejšie než v Tokiu a rozhodne lacnejšie než čokoľvek podobné vo Viedni.
Kto nejedol v Osake, nevie, čo je jedlo, kto nejedol v Kjóte, prišiel o pokrm pre oči.
Kuromon Ichiba a trh, kde sa varí naživo
Kúsok od Dotombori sa skrýva krytý trh Kuromon Ichiba, dlhá ulica stánkov, kde predavači grilujú morské plody priamo pred vami — ustrice, hrebenatky, kraby, ale aj wagyu hovädzie na špajli. Je to miesto na raňajky aj obed naraz, ideálne pre toho, kto chce ochutnať z viacerých vecí naraz a nie sedieť pri jednom veľkom jedle. Trh funguje ako živý organizmus, ráno sa tam ešte obchoduje s rybami pre reštaurácie, cez deň sa mení na turistickú lahôdkáreň. Aktuálne otváracie hodiny jednotlivých stánkov sa líšia a menia sa aj sezónne, takže sa oplatí pozrieť na oficiálnu stránku trhu tesne pred cestou.
Osaka má aj vážnejšiu gastronomickú tvár, ktorú ľahko prehliadnete pod neónmi Dotombori. Mesto sa historicky nazývalo Tenka no Daidokoro, teda kuchyňa celého Japonska, pretože sem počas éry Edo prúdila ryža a suroviny z celej krajiny na obchodovanie. Táto obchodnícka DNA sa dodnes odráža v tom, ako Osačania hovoria o jedle — nie ako o rituáli, ale ako o dobrom obchode medzi kuchárom a hosťom.
Mimo centra: Shinsekai a Umeda
Kým Dotombori patrí turistom, štvrť Shinsekai na juhu mesta má drsnejší, retro nádych, s uličkami plnými kushikatsu bufetov, kde sa vypražené kúsky mäsa, zeleniny a syra namáčajú do spoločnej misky omáčky — s jedným prísnym pravidlom, že do už použitej omáčky sa druhýkrát namáčať nesmie. Nad štvrťou sa týči veža Tsutenkaku, menší, ľudovejší súrodenec tokijskej Tokyo Tower. Na opačnom konci gastronomickej škály stojí Umeda na severe mesta, kde sa v mrakodrapoch skrývajú reštaurácie so starostlivo vyberanou kuchyňou a výhľadom na mesto, ktorý stojí za večer strávený vyššie, než len pri stánku na ulici.
Do Osaky sa zo Slovenska najpohodlnejšie dostanete letom s prestupom, najčastejšie cez niektoré z veľkých európskych alebo blízkovýchodných uzlov, priamy let totiž zatiaľ neexistuje. Ideálne obdobie na návštevu je jar kvôli kvitnúcim čerešniam v parku Osaka-jó alebo neskorá jeseň, keď horúčavy a vlhkosť leta opadnú a mesto sa dá prechodiť pešo bez toho, aby sa z vás stala mokrá handra. Pred cestou sa oplatí pozrieť aktuálne informácie k vízam a bezpečnostnej situácii na stránke Ministerstva zahraničných vecí SR, aj keď Japonsko patrí dlhodobo medzi krajiny, kde si turista väčšinou láme hlavu len nad tým, čo si dá na večeru. Čo v Osake nie je vôbec zlý problém na riešenie.