Predstavte si pacienta, ktorý príde na kontrolu, má v poriadku tlak, cholesterol aj krvný cukor, a lekár mu aj tak povie, že jeho zdravotné riziko je porovnateľné s fajčiarom. Znie to ako zlý vtip z čakárne, ale presne také prirovnania sa v posledných rokoch objavujú v odbornej literatúre o osamelosti. Nie preto, že by osamelosť bola nová choroba, ktorú niekto práve objavil. Skôr preto, že sa konečne začala merať s rovnakou vážnosťou ako krvný tlak.
Čo presne osamelosť robí s telom
Osamelosť nie je to isté čo byť sám. Dá sa žiť v manželstve a cítiť sa osamelo, rovnako ako sa dá žiť sám a byť spokojný. Ide o subjektívny pocit chýbajúceho zmysluplného kontaktu, a práve ten pocit, nie počet ľudí okolo nás, sa spája s horšími zdravotnými výsledkami. Výskumy opakovane ukazujú súvislosť medzi chronickou osamelosťou a vyšším rizikom kardiovaskulárnych chorôb, oslabenou imunitou, horším spánkom aj rýchlejším kognitívnym úpadkom u starších ľudí. Mechanizmus sa dá vysvetliť aj biologicky: dlhodobý pocit ohrozenia a neistoty, ktorý osamelosť často sprevádza, udržiava telo v miernom, ale trvalom strese. A chronický stres, to už dnes vieme celkom dobre, opotrebúva srdce, cievy aj mozog.
Tu treba byť opatrný pri interpretácii. Že osamelí ľudia majú v priemere horšie zdravie, neznamená automaticky, že osamelosť je príčinou. Môže to fungovať aj naopak — chorý človek sa ťažšie stretáva s inými, ubúda mu energia aj príležitosti, a osamelosť je tak skôr dôsledkom ako spúšťačom. Realita bude pravdepodobne niekde uprostred, s obojsmerným vzťahom, ktorý sa v priebehu rokov posilňuje sám sebou.
Osamelosť nie je slabosť charakteru ani osobné zlyhanie — je to signál, rovnako reálny ako smäd alebo hlad.
Prečo sa téma týka práve starnutia
S vekom sa životné okolnosti menia rýchlejšie, než sme zvyknutí. Odchod do dôchodku vezme veľkej časti ľudí denný kontakt s kolegami. Deti sa odsťahujú, priatelia začnú chorľavieť alebo umierať, partner môže odísť skôr. Mobilita klesá, počúvanie sa zhoršuje, a to všetko spolu ešte viac sťažuje udržiavanie vzťahov, ktoré si predtým človek ani nemusel vedome budovať — jednoducho sa diali okolo neho v práci či v rodine. Osamelosť tak u starších ľudí často nie je otázka nedostatku vôle, ale dôsledok kumulácie strát, ktoré prichádzajú v krátkom čase za sebou.
Zaujímavé je, že vek sám osebe nie je hlavným rizikovým faktorom. Rozhodujúce je, či človek prešiel niektorou z týchto zlomových udalostí bez náhrady za nový typ kontaktu. Niekto po odchode do penzie nahradí prácu dobrovoľníctvom alebo záhradkárskou partiou a osamelosť sa ho takmer nedotkne. Iný zostane doma sám s televízorom, a práve tam je riziko najvyššie.
Čo sa s tým dá reálne robiť tento týždeň
Dobrá správa je, že osamelosť sa dá ovplyvniť oveľa konkrétnejšie, než znie z odborných textov o "sociálnej podpore". Nejde o to mať veľa priateľov, ale mať aspoň jeden alebo dva vzťahy, kde sa človek cíti videný a vypočutý. Pravidelnosť je dôležitejšia ako intenzita — krátky telefonát každý týždeň so susedou funguje lepšie než jedno veľké stretnutie raz za pol roka. Ak vo vašom okolí žije starší človek, ktorý stratil partnera alebo sa nedávno odsťahoval od rodiny, obyčajný pravidelný kontakt — spoločná prechádzka, kávička, pomoc s nákupom spojená s rozhovorom — má reálnu hodnotu, nie iba symbolickú.
Pre samotného čitateľa, ktorý cíti, že sa jeho kruh známych scvrkáva, môže pomôcť aktívne vyhľadanie štruktúrovanej príležitosti na kontakt — komunitné centrum, cvičenie pre seniorov, kurz, dobrovoľnícka činnosť. Nie preto, že by to bolo módne odporúčanie, ale preto, že takéto prostredia prirodzene ponúkajú opakovaný kontakt s tými istými ľuďmi, z čoho sa vzťahy budujú najľahšie. Ak sa k pocitu osamelosti pridá dlhotrvajúci smútok, strata záujmu o veci, ktoré predtým tešili, alebo zhoršenie spánku a chuti do jedla, patrí to už do rúk lekára alebo psychológa, nie iba do dobrých predsavzatí.
Osamelosť sa nedá vyriešiť jednou tabletkou ani jedným receptom, a nikto by to ani nemal sľubovať. Dá sa však postupne zmenšovať — jedným telefonátom, jedným stretnutím, jedným rozhodnutím nezostať doma. To je možno menej efektné ako titulok o zdravotnom probléme storočia, ale je to jediné, čo naozaj funguje.