Muž sedí sám v byte, televízor beží len preto, aby v izbe bol aspoň nejaký hlas. Nie je chorý, aspoň nie v tom zmysle, ako to chápe bežná ambulancia. Krvný tlak má v norme, cholesterol tiež. A predsa jeho telo žije v miernom, ale nepretržitom strese, ktorý sa dlhodobo spája s vyšším rizikom kardiovaskulárnych chorôb, oslabenou imunitou aj skráteným životom. Osamelosť sa do zdravotných správ nedostáva tak často ako cukor či pohyb, no Svetová zdravotnícka organizácia ju v posledných rokoch otvorene zaradila medzi témy, ktoré si zasluhujú rovnakú pozornosť ako fajčenie alebo obezita. To je silné vyjadrenie od inštitúcie, ktorá sa zvyčajne vyjadruje opatrne.
Čo osamelosť naozaj robí s telom
Rozlíšme si dve veci, ktoré sa bežne zamieňajú: byť sám a cítiť sa osamelo. Človek môže žiť sám, chodiť do práce, mať pár priateľov a byť úplne v pohode. Iný môže byť obklopený rodinou a partnerom a napriek tomu sa cítiť odrezaný od sveta. Osamelosť je subjektívny pocit nedostatku zmysluplného spojenia s ľuďmi, nie počet mien v telefónnom zozname. A práve tento pocit, keď je chronický, sa spája s vyššou hladinou stresových hormónov, so zápalovými procesmi v tele a s narušeným spánkom. Výskumy opakovane ukazujú súvislosť medzi dlhodobou osamelosťou a vyšším rizikom srdcových chorôb, mŕtvice aj depresie. Tu treba byť poctivý: väčšina týchto zistení je korelačná. Osamelí ľudia menej cvičia, horšie spia, niekedy viac pijú alebo fajčia, a práve tieto návyky môžu byť skutočným mostom medzi pocitom samoty a chorobou tela. Osamelosť teda nemusí byť priamou príčinou infarktu, skôr spúšťačom reťaze návykov a stavov, ktoré k nemu vedú. Aj tak je ten reťazec dosť presvedčivý na to, aby sme si ho všímali.
Nedostatok sociálnych väzieb má na zdravie podobný dopad ako fajčenie niekoľkých cigariet denne.
Prečo sa o tom mlčí
Osamelosť sa ťažko priznáva. Povedať lekárovi „bolí ma koleno“ je jednoduché. Povedať „som osamelý“ je pre veľa ľudí trápne, akoby to bolo zlyhanie. Paradoxne, moderný život nám dáva viac spôsobov ako byť v kontakte než kedykoľvek predtým, a zároveň sa čoraz viac ľudí, najmä starších a mladých dospelých, sťažuje na pocit izolácie. Sociálne siete tu nie sú jednoznačným vinníkom ani spásou — dôkazy sú zatiaľ zmiešané a veľmi závisia od toho, či človek sociálne siete používa na skutočné prehlbovanie vzťahov, alebo len na pasívne prezeranie životov iných. Rizikové skupiny sú jasne pomenované: ľudia po strate partnera, noví rodičia v izolácii domáceho prostredia, seniori bez rodiny nablízku, ale aj mladí ľudia po presťahovaní sa do nového mesta kvôli práci. Bežná chyba je myslieť si, že osamelosť rieši viac ľudí okolo. Niekedy stačí menej ľudí, ale hlbších rozhovorov.
Čo s tým reálne urobiť tento týždeň
Neexistuje tabletka proti osamelosti, ale existujú konkrétne kroky, ktoré majú v štúdiách merateľný efekt na pocit spolupatričnosti. Pravidelný, aj krátky kontakt tvárou v tvár funguje lepšie než dlhé, ale zriedkavé stretnutia. Skús si tento týždeň naplánovať jeden konkrétny telefonát alebo stretnutie s človekom, s ktorým si dlho nehovoril, namiesto všeobecného predsavzatia „budem viac v kontakte“. Skupinové aktivity s pravidelnou štruktúrou, ako behový klub, kurz varenia alebo dobrovoľníctvo, fungujú lepšie než jednorazové akcie, pretože vytvárajú očakávanie ďalšieho stretnutia. A ak pocit osamelosti trvá dlhšie a začína sa spájať so smútkom, poruchami spánku alebo stratou záujmu o veci, ktoré človeka predtým bavili, patrí to do rúk psychológa alebo praktického lekára, nie len do zoznamu dobrých predsavzatí. Osamelosť je zdravotné riziko presne v tom zmysle, že sa dá liečiť, ak sa pomenuje nahlas.