Každý rok v marci sa zopakuje ten istý rituál. Sála plná ľudí v smokingoch, otvorená obálka, meno – a pol internetu okamžite píše, že Akadémia zase nepochopila, čo je dobrý film. Lenže Oscar nikdy nebol súťažou o objektívne najlepšie dielo roka. Je to výsledok hlasovania konkrétnej skupiny ľudí s konkrétnymi pravidlami, a tie pravidlá stoja za to poznať – aspoň raz, aby sme sa prestali čudovať a mohli sa spravodlivo hnevať.
Kto vlastne hlasuje
Akadémia filmového umenia a vedy nie je anonymná inštitúcia kdesi v Hollywoode, ale reálni ľudia z odboru – režiséri, herci, strihači, zvukári, kostymérky, produkční. Členstvo sa neudeľuje automaticky za jeden úspešný film, ale na základe pozvania od existujúcich členov v tej istej vetve (branch). Herec hlasuje v hereckej vetve, kameraman v kameramanskej, a takto to funguje pre každú profesiu, ktorá sa na filme podieľa. To je kľúč k pochopeniu celého systému: keď sa vyberajú nominácie, robí to prevažne vlastná profesijná komunita. Herci teda nominujú hercov, strihači strihačov. Až v finálnom kole, keď sa rozhoduje o víťazovi, hlasujú všetci členovia naprieč vetvami o všetkých kategóriách – aj keď sám nemá s kaskadérskou koordináciou nič spoločné, kameraman môže hlasovať o najlepšom zvukovom mixe.
Tento model má logiku – kto lepšie posúdi strih než človek, ktorý ho roky robí – ale má aj slabinu. Vo finálnom kole hlasuje väčšina ľudí o kategóriách, ktorým nerozumejú do detailu. Vizuálne efekty tak často vyhráva film, ktorý mal najviac vidieteľných explózií, nie ten, kde bola práca technicky najsofistikovanejšia, ale takmer nebadateľná.
Prečo Najlepší film funguje inak
Kategória Najlepší film má od roku 2009 vlastné, komplikovanejšie pravidlá – preferenčné hlasovanie. Člen Akadémie neoznačí len jeden titul, ale zoradí všetky nominované filmy podľa poradia od najobľúbenejšieho po najmenej obľúbený. Počítacia firma (dlhé roky je to PricewaterhouseCoopers) potom postupne vyraďuje film s najmenším počtom prvých miest a jeho hlasy prerozdeľuje podľa druhej preferencie voličov. Opakuje sa to, až kým jeden titul nezíska nadpolovičnú väčšinu.
Dôsledok je fascinujúci: nemusí vyhrať film, ktorý má najviac fanatických obdivovateľov, ale ten, ktorý najmenej ľudí vyslovene neznáša. Konsenzuálna voľba, nie najextrémnejšia. Presne to vysvetľuje momenty, keď favorit kritikov aj divákov prehrá s titulom, ktorý pôsobil ako „bezpečná“ druhá voľba takmer každého.
Preferenčné hlasovanie nehľadá najmilovanejší film. Hľadá film, ktorý najmenej ľudí vylúči zo svojho zoznamu.
Kampane, kampane, kampane
Nominácie a víťazstvá sa nerodia len z umeleckej kvality – rodia sa aj z peňazí a stratégie. Distribučné spoločnosti počas takzvanej „awards season“ organizujú premietania pre členov Akadémie, rozosielajú DVD a streamovacie kódy, platia inzerciu v odborných magazínoch typu Variety s heslami ako „For your consideration“. Niektoré filmy sú doslova postavené na to, aby zapadli do vkusu hlasujúcich – rozsiahle historické drámy, príbehy o prekonávaní, silné herecké monológy v jednej scéne, ktorá sa dobre strihne do klipu pre kampaň. Nehovorím, že to robí tie filmy horšími. Len to vysvetľuje, prečo sa niektoré tituly objavujú v nominačných zoznamoch rok po roku, hoci divácky ohlas bol skromný.
Táto kampaňová logika je aj dôvod, prečo malé, nezávislé alebo zahraničné filmy majú ťažšiu cestu k nomináciám – nie vždy chýba kvalita, chýba rozpočet na to, aby sa dostali do zorného poľa dostatočného počtu voličov. Systém odmeňuje aj viditeľnosť, nielen remeslo.
Tak prečo to niekedy nechápeme
Keď nabudúce Oscar pripadne filmu, ktorý vám pripadá ako slabšia voľba, skúste sa spýtať nie „prečo Akadémia nemá vkus“, ale „ktorá skupina ľudí a akým mechanizmom k tomuto výsledku dospela“. Niekedy je odpoveďou skvelá kampaň. Inokedy preferenčný systém, ktorý odmenil kompromis. A niekedy áno – jednoducho iný vkus profesijnej komunity než ten váš. Oscar nikdy nebol zrkadlom divákov. Bol a je zrkadlom priemyslu, ktorý sa raz do roka rozhodne, koho z vlastných radov si uctí najviac.