Na Vianoce mala jedna rodina, ktorú poznám, na stole dva druhy zemiakového šalátu. Jeden s majonézou, druhý s jogurtom, oba "tie správne", oba obhajované s vervou, akoby išlo o rodinné striebro. Nikto nepovedal nič nahlas, ale bolo jasné, že na stole nie je len jedlo — je tam dvadsať rokov dvoch odlišných rodinných rituálov, ktoré sa práve prvýkrát stretli na jednom obruse. Patchwork rodina totiž nezačína veľkým vyhlásením lásky. Začína detailami, o ktorých si predtým nikto nemyslel, že sú dôležité. Slovo "patchwork" znie útulne, ako deka zošitá z kúskov starých svetrov. Realita je menej romantická a viac logistická. Dvaja dospelí, ktorí sa zaľúbili, si so sebou nesú deti, exmanželov, striedavú starostlivosť, staré zvyky a niekedy aj psa, ktorý nemá rád toho druhého psa. Spojiť dve rodiny neznamená len presunúť kefky na zuby do jednej kúpeľne. Znamená to vytvoriť nový systém, v ktorom má každý svoje miesto — a nikto sa necíti ako hosť vo vlastnom živote.
Deti nechcú novú rodinu, chcú istotu
Prvá vec, ktorú si väčšina nových partnerov nesprávne vyloží, je predstava, že deti budú vďačné za "kompletnú" rodinu. Nebudú. Dieťa, ktoré zažilo rozvod, nechce náhradu — chce, aby sa svet, ktorý sa mu už raz rozpadol, tentoraz nezmenil na horšie. Terapeuti, ktorí sa venujú rodinnej mediácii, sa v jednom zhodujú takmer vždy: nový partner by sa nemal snažiť stať sa rodičom hneď. Má sa stať spoľahlivým dospelým v miestnosti. To je rozdiel medzi "budem ti hovoriť, čo máš robiť" a "som tu, keď to budeš potrebovať". Rovnako dôležité je nehrať sa na jednu veľkú šťastnú rodinu prv, než na to deti prídu samy. Vynucovaná blízkosť — spoločné výlety každý víkend, spoločné fotky na stenu po troch mesiacoch — pôsobí na deti ako alarm, nie ako pozvanie. Rýchlosť si nediktuje zaľúbený pár. Diktuje ju najpomalšie dieťa v miestnosti.Nová rodina nevzniká v deň sťahovania, ale v momente, keď dieťa prvýkrát povie "u nás" a myslí tým aj toho druhého dospelého.