Pozná to väčšina ľudí, ktorí niečo v živote dotiahli ďaleko: text prepisujú piaty raz, tabuľku v exceli ladia do poslednej desatiny, tréningový plán majú rozpísaný na štvorec papiera aj s poznámkami, čo urobili zle. Zvonku to vyzerá ako disciplína. Zblízka to niekedy vyzerá ako človek, ktorý sa bojí ukázať niečo, čo nie je dokonalé — lebo dokonalé sa v jeho hlave rovná bezpečné. Perfekcionizmus sa dlho považoval skôr za osobnostnú črtu hodnú obdivu. Psychologický výskum posledných desaťročí ale opakovane ukazuje, že vec je komplikovanejšia a že vysoký štandard má aspoň dve tváre.
Dva perfekcionizmy, nie jeden
Výskumníci v oblasti osobnosti bežne rozlišujú medzi takzvaným adaptívnym a maladaptívnym perfekcionizmom. Adaptívna verzia znamená, že si človek stanovuje náročné ciele, teší sa z dobre odvedenej práce a dokáže si priznať chybu bez toho, aby sa zrútil. Maladaptívna verzia je iná príbeh: nič nikdy nie je dosť dobré, chyba sa prežíva ako osobné zlyhanie a hodnota seba samého sa odvíja výlučne od výkonu. Práve táto druhá forma sa v štúdiách opakovane spája s vyššou mierou úzkosti, depresívnych príznakov aj vyhorenia. Treba tu byť presný — ide o koreláciu, teda o súvislosť, nie o dôkaz, že perfekcionizmus automaticky spôsobuje duševné ťažkosti. Ľudia s určitými sklonmi k úzkosti si možno perfekcionistický štýl osvoja skôr ako obranu, nie naopak. Smer príčiny je tu predmetom pokračujúceho výskumu.
Zaujímavé je, že perfekcionizmus podľa viacerých prehľadových prác v populácii skôr pribúda, než ubúda — najmä medzi mladšími ročníkmi. Vysvetlenia sa ponúkajú rôzne: sociálne siete, kde je vystavená len tá najvyleštenejšia verzia života iných ľudí, pracovný trh, ktorý odmeňuje neustálu produktivitu, aj rodičovské očakávania. Žiadne z toho sa nedá jednoducho zmerať ako príčina, ale zhoda viacerých nezávislých zdrojov na tomto trende stojí za pozornosť.
Perfekcionizmus nie je o vysokých štandardoch. Je o tom, že nikdy nie sú dosť vysoké.
Telo si to pamätá tiež
Duševná záťaž perfekcionizmu sa neobmedzuje na hlavu. Ľudia s výraznými maladaptívnymi rysmi častejšie hlásia problémy so spánkom — ťažšie zaspávajú, lebo mozog si v posteli prehráva zoznam vecí, ktoré mohli byť urobené lepšie. V športe sa to prejavuje inak, ale rovnako nepríjemne: bežec, ktorý si dá za cieľ konkrétny čas a akékoľvek jeho prekročenie berie ako zlyhanie, si berie z pohybu radosť, ktorá by mala byť súčasťou motivácie. Tréner alebo psychológ so športovým zameraním tu často vidí paradox — perfekcionisti trénujú tvrdo, no práve pre neschopnosť odpočívať bez pocitu viny sa u nich zvykne objavovať syndróm pretrénovania častejšie než u ľudí s uvoľnenejším prístupom.
Nie je to o tom, že vysoké nároky sú zlé samy osebe. Problém nastáva vtedy, keď sa štandard stane podmienkou vlastnej hodnoty — keď človek necíti, že niečo urobil dobre, ale že bez toho by nebol dosť dobrý on sám.
Čo sa s tým reálne dá robiť
Klinickí psychológovia, ktorí sa perfekcionizmu venujú, sa pomerne zhodujú na jednom praktickom kroku: skúsiť si všimnúť rozdiel medzi "urobiť to dobre" a "urobiť to dokonale", a vedome si niekedy dovoliť to prvé. Konkrétne to môže vyzerať takto — poslať mail bez tretieho prečítania, odbehnúť tréning bez toho, aby sa výsledok zapisoval do tabuľky, priznať si nahlas, že dnešný výkon bol priemerný a že to je v poriadku. Malý, opakovaný experiment s "dosť dobrým" dokáže postupne oslabiť presvedčenie, že nedokonalosť je katastrofa. Pri výraznejších prejavoch — keď perfekcionizmus sprevádza úzkosť, ktorá bráni bežnému fungovaniu, alebo sa spája s príznakmi vyhorenia či depresie — má zmysel obrátiť sa na psychológa alebo psychoterapeuta, nie to riešiť len sebapozorovaním. Perfekcionizmus sa dá pomerne dobre pracovať v terapii založenej na kognitívno-behaviorálnych postupoch, kde sa človek učí rozpoznávať automatické myšlienky typu "ak to nie je perfektné, zlyhal som" a nahrádzať ich realistickejšími.
Vysoký štandard nie je nepriateľ. Nepriateľom je presvedčenie, že pod ním niet ničoho hodnotného. Rozdiel medzi týmito dvoma vetami je možno jemný, ale je to presne ten rozdiel, ktorý rozhoduje o tom, či človek so svojím štandardom žije, alebo pod ním pomaly mizne.