Keď mi pred rokmi jeden sused hrdo oznámil, že jeho záhrada je teraz "permakultúrna", čakal som mulčovacie mandaly, bylinné špirály a možno aj rituálny tanec okolo kompostu. Namiesto toho som uvidel obyčajnú záhradu, kde netrhal buriny, lebo "to je súčasť systému", a paradajky mu zožrala pleseň, lebo "príroda si to vyrieši sama". Príroda si to naozaj vyriešila. V prospech plesne. Permakultúra sa za tie roky stala v niektorých kruhoch skôr vierovyznaním než súborom praktických postupov, a to je škoda, lebo v jadre má poriadne kusy zdravého rozumu, ktoré fungujú aj bez toho, aby ste si museli obliecť konopné tričko.
Pôda sa nekope, pôda sa buduje
Prvý princíp, ktorý naozaj funguje a nie je o ničom inom než o pozorovaní, je jednoduchý: čím menej pôdu obraciate, tým lepšie sa jej darí. Zabudnite na dedovský rituál jesennej hlbokej orby s obracaním hrúd na mráz — na malej záhrade robí viac škody než úžitku, lebo ničí štruktúru, ktorú si pôda roky budovala pomocou dážďoviek a húb. Ja som prestal kopať pred siedmimi rokmi a prvý rok som mal pocit, že som sa zbláznil, lebo záhon vyzeral ako zanedbaný trávnik. Druhý rok už bola pôda taká drobivá, že som ňou prehrabával prsty ako pieskom na pláži. Namiesto kopania funguje mulčovanie, najlepšie slamou, pokosenou trávou alebo naštiepkovanou drevnou hmotou, ktorá sa postupne rozkladá a živí pôdny život zdola. Na Slovensku, kde nám leto vie servírovať týždne bez kvapky dažďa, mulč navyše drží vlahu tak, že polievate o polovicu menej. Skúste to na jednom záhone tento rok, nemusíte prerábať celú záhradu naraz — to je omyl, ktorý robí väčšina nadšencov a potom po mesiaci všetko vzdajú, lebo je to príliš veľká zmena naraz.
Každá rastlina má svoju prácu
Druhý princíp je funkčná rozmanitosť, čo znie ako niečo z učebnice ekológie, ale v praxi to znamená len toľko, že monokultúra je vždy krehkejšia než zmiešaná výsadba. Riadok samých paradajok je hostina pre pásavku a vošky, riadok paradajok striedaný s bazalkou, cesnakom a nechtíkom je pre škodcu prekážková dráha. Nejde o žiadnu mágiu, len o to, že škodce sa orientujú čuchom a farbou, a keď im pomiešate signály, ťažšie si nájdu cestu. V sade to funguje podobne — pod jabloňami sa mi osvedčilo nechať pás lúčnych kvetín namiesto vyholeného trávnika, priláka to opeľovače aj dravý hmyz, ktorý potom zjedáva vošky za mňa. Zelené hnojenie, teda výsev facélie, žita alebo horčice na záhon, ktorý práve oddychuje, robí presne to isté pre pôdu, čo pestrá výsadba robí nad zemou — kŕmi ju, chráni pred eróziou a odháňa háďatká. Nie je to o tom, že by ste museli mať presne navrhnutý plán podľa nejakej permakultúrnej príručky z Austrálie, kde majú iné podnebie, iné škodce a iné mrazy než my na Liptove alebo v Zemplíne.
Najlepší kompost nie je ten, ktorý si kúpite vo vreci, ale ten, ktorý vzniká z toho, čo by ste inak vyhodili.
Nič sa nevyhadzuje, všetko sa vracia
Tretí princíp je obeh, a tu sa permakultúra stretáva s obyčajnou skúsenosťou babičky, ktorá nikdy nič nevyhodila. Šupky, pokosená tráva, popol z dreva, dokonca aj vlastný lístie z jesenného hrabania — všetko sa dá vrátiť do pôdy namiesto do kontajnera. Kompostér nemusí byť estetický zázrak, stačí drevená debna v kúte záhrady, kam hádžete zvyšky zo zeleniny a striedate ich s hrubším materiálom, aby nehnilo, ale kompostovalo. Robil som roky chybu, že som doň hádzal len trávu, výsledkom bola smradľavá kaša namiesto drobivej hlinky. Odkedy pridávam aj papier a drevnú štiepku, mám za rok a pol hotový kompost, ktorým hnojím priesady aj kvety na balkóne. Práve balkónoví záhradkári často zabúdajú, že aj v paneláku sa dá robiť malý obeh — vermikompostér s dážďovkami v byte znie exoticky, ale funguje spoľahlivo a nezapácha, ak sa oň staráte správne.
Permakultúra bez ideológie teda nie je o tom, kúpiť si knihu s mandalami a preplánovať záhradu na desať rokov dopredu. Je to o tom, prestať pôdu trestať kopaním, dopriať jej spoločnosť namiesto monokultúry a vracať jej, čo ste jej vzali. Môj sused so svojou filozofiou plesne nakoniec prišiel na to isté, len o tri roky neskôr a o tri úrody paradajok chudobnejší.