V júli som stál na parkovisku pred poľovníckou chatou a počúval som, ako z rozpáleného kombíka niekto puká oknom prsty a hovorí psovi cez sklo, nech vydrží, že o chvíľu ide. O chvíľu sa v tej reči poľovníkov rovná pol hodine, možno hodine pri pive a debate o tom, kto má lepšieho farbiara. Auto stálo na slnku bez tieňa a teplomer v ňom by po dvadsiatich minútach ukazoval čísla, pri ktorých sa mäso pečie. Pes vnútri nebol trestaný, nebol zanedbávaný, majiteľ ho mal rád. A presne to je na tom najhoršie — najviac psov v aute umiera z lásky spojenej s nepozornosťou.
Auto sa mení na rúru rýchlejšie, než si myslíte
Netreba tridsať stupňov a plné slnko. Stačí dvadsaťpäť vonku a auto sa vnútri vyšplhá cez štyridsať za menej ako pätnásť minút, aj keď je pootvorené okno o pár centimetrov. Pes sa nevie ochladzovať potením ako človek, chladí sa lapaním dychu a cez labky, a v uzavretom priestore mu to nestačí. Prehriatie u psa nezačína dramaticky, začína ticho — spomalí sa, prestane reagovať na povely, možno len leží. To už je stav, kedy sa hrá o minúty, nie o hodiny.
Poľovnícky pes má pritom oproti bežnému spoločníkovi jednu zradnú výhodu: je vytrénovaný znášať záťaž. Farbiar, ktorý absolvoval stovky dohľadávok (vypátranie postrieľanej zveru podľa stopy a farby, teda krvi), sa naučil pracovať aj vo vyčerpaní, lebo to od neho psovod chce. Ten istý pes potom v aute nezaskuvíli, neurobí scénu — jednoducho prehrieva potichu, disciplinovane, presne tak, ako ho to naučili v revíri. Poslušnosť sa mu tu stáva nepriateľom.
Najlepší pes je ten, čo sa nesťažuje. Práve preto ho treba najviac strážiť sám.
Leto v revíri má aj iné pasce než parkovisko
Horúce auto je len najvidieľnejší hriech, nie jediný. Posliedka (pochôdzka revírom mimo posedu) v obilí za poludňajšej horúčavy dokáže psa vyčerpať skôr, než si to psovod uvedomí, lebo pes beží radostne dopredu a bolesť si nesťažuje. Rovnako nebezpečná je voda z kaluží po hnojení alebo z odstavných jarkov popri poliach — pes ju vypije bez váhania a psovod to zistí až doma, keď je zle. A potom je tu obyčajná vôdzka nechaná zapnutú v aute na spiatočke, keď sa vodič naklonený von rozpráva s hájnikom desať minút namiesto dvoch.
Skúsený psovod si v lete posúva časy — postriežka (čakanie na zver na vyčkávacom mieste) sa presúva na skoré ráno alebo večer, nie na obed, keď je zver aj tak v úkryte a pes by len trpel zbytočne. Prikrmovanie a kontrola krmovísk sa dá zvládnuť v chladnejších hodinách, výrad (vystavenie ulovenej zveri) počká, kým slnko klesne. Nie je to prehnaná opatrnosť, je to remeslo — vedieť, kedy dať psovi pauzu, patrí k poľovníctvu rovnako ako mieriť.
Čo funguje, keď rozum zlyhá
Najúčinnejšia poistka nie je vedomosť, je to návyk: pes ostáva doma alebo v kotci, ak nejde priamo do práce v revíri. Netreba ho brať na chatu "len na chvíľu", lebo tá chvíľa sa v poľovníckej spoločnosti naťahuje spoľahlivo vždy. Ak už musí byť pes v aute, tak s otvorenými dverami do tieňa, s miskou vody a niekým, kto ho skutočne stráži — nie s telefónom v ruke a sľubom "o chvíľu".
Ten deň na parkovisku som otvoril dvere kombíka sám, bez pýtania. Majiteľ sa nenahneval, len sa zarazil a povedal, že na to úplne zabudol. Zabudol, lebo mal psa rád a veril mu, že to vydrží. Práve tejto dôvere treba v lete najmenej veriť — pes vydrží veľa, ale nemal by musieť.