Na krajných dráhach mestského bazéna sa každé ráno odohráva rovnaká scéna. Muž okolo štyridsiatky, zjavne po rokoch sedavej práce, sa vrhá do vody s odhodlaním človeka, ktorý si konečne dal predsavzatie. Plávanie mu odporučil ortopéd, kolega z fitka aj vlastná intuícia — veď voda šetrí kĺby, nie? Problém je, že po dvadsiatich minútach kraula s hlavou nad hladinou a prehnutým krížom odchádza s bolesťou, ktorú tam predtým nemal. Plávanie chrbát nešetrí automaticky. Šetrí ho len vtedy, keď človek pláva správne, a to je presne tá časť, ktorú si väčšina dospelých odpustí.
Dôvod je jednoduchý: plávanie sa učíme ako deti, kedy nám ide predovšetkým o to neutopiť sa. Technika sa vtedy ladí zriedka a poriadne. O dvadsať rokov neskôr sa telo zmenilo — pribudli hodiny za počítačom, skrátené prsné svaly, oslabený stred tela — ale štýl plávania zostal rovnaký, detský a neopravený. Výsledkom je dospelý človek, ktorý pláva silou, nie technikou, a kompenzuje nedostatočnú rotáciu trupu prehýbaním driekovej chrbtice. To je presne pohyb, ktorý si väčšina ľudí chce liečením plávaním vyhnúť.
Prečo hlava nad vodou bolí viac než čokoľvek iné
Najčastejšia chyba pri kraule aj prsiach je držanie hlavy vysoko nad hladinou, aby sa plavec nemusel ponoriť tvár do vody. Vyzerá to bezpečnejšie, dýcha sa vraj pohodlnejšie — v skutočnosti to znamená, že krčná chrbtica je neustále v extenzii a bedrá kompenzačne klesajú. Telo sa tak plaví v tvare banánu namiesto rovnej línie. Pri kraule stačí pozerať kolmo dole na dno bazéna, hlava je predĺžením chrbtice, a dýchanie prebieha rotáciou celého trupu, nie zdvíhaním brady. Zmena je spočiatku nepríjemná, pretože chýba pocit kontroly nad dýchaním. Po pár tréningoch sa však ukáže, že práve táto poloha uvoľňuje krčnú aj bedrovú oblasť, namiesto toho, aby ich preťažovala.
Podobne funguje aj prsia, štýl, ktorý má medzi dospelými povesť najšetrnejšieho, no v amatérskom vydaní často najviac škodí kolenám a krížu. Bežná chyba je príliš dlhé udržiavanie hlavy nad vodou počas celého cyklu a prehnaný záber nôh do strán. Riešením nie je štýl úplne zavrhnúť, ale spomaliť ho a nechať telo na krátky moment kĺzať v napnutej polohe po každom zábere. Práve tá pauza, ktorú netrpezliví plavci preskakujú, dáva chrbtici priestor na odpočinok medzi jednotlivými fázami.
Kondícia sa buduje inde, než si väčšina myslí
Plávanie má povesť skvelého kardia, čo je pravda len pod podmienkou, že technika nekradne energiu, ktorá by inak išla do výkonu. Neskúsený plavec minie väčšinu síl na boj s odporom vody spôsobeným zlou polohou tela, nie na samotný pohyb dopredu. Preto sa stáva, že po bazéne je človek vyčerpaný, no pulz mu nestúpol tak, ako pri behu porovnateľnej dĺžky. Zlepšenie kondície teda nezačína pridávaním dĺžok, ale znížením odporu — teda technikou, ktorá sa dá reálne posunúť aj v dospelosti, ideálne s trénerom, ktorý dokáže z brehu odhaliť to, čo plavec vo vode necíti.
Vo vode neplávate proti súperovi, plávate proti vlastnému telu. Kto vyhrá ten súboj technikou, nie silou, ten vydrží plávať aj o dvadsať rokov neskôr.
Praktický dôsledok je jednoduchý, hoci menej efektný, než si dospelí začiatočníci predstavujú: prvé týždne patria pomalým dĺžkam, dychu, rotácii ramien a pozícii hlavy, nie počtu odplávaných metrov. Kondícia príde sama, len čo telo prestane plytvať energiou na boj s vlastnou zlou polohou. A chrbát, ktorý mal byť dôvodom, prečo človek do vody vôbec vošiel, sa konečne dočká toho, čo mu bolo sľúbené — odľahčenia, nie ďalšej záťaže v inom prevedení.