V byte niekedy okolo desiatej večer, po dni, kedy sa nestihlo takmer nič poriadne zjesť, stojím pred otvorenou chladničkou a zisťujem, že tam je len napoly scvrknutý citrón a niečo, čo bolo pred týždňom šalát. Vtedy sa spustí rituál, ktorý sa hanbím priznať iba do momentu, kým ho nezjem: otvorím skrinku, vytiahnem plechovku sardiniek v oleji, kúsok chleba a je hotovo. Žiadna dráma, žiadne umývanie riadu na tri kroky. A napriek tomu sa mi konzervované ryby dlho spájali s obrazom núdze – s niečím, čo sa jedáva, keď už naozaj nie je z čoho variť.
Od hanby k statusu
Ten obraz je dnes už dávno prekonaný, aj keď sa ho niektorí ľudia stále držia zubami-nechtami. V Španielsku a Portugalsku sú kvalitné konzervy tuniaka, sardiniek či mušlí luxusným artiklom – existujú konzervárne, ktoré starnú svoje výrobky ako víno, s ročníkmi na etiketách a cenami, pri ktorých sa niektorí zamyslia, či si namiesto toho nemajú objednať steak. Lisabonské predajne s konzervami sa stali turistickou atrakciou, kde sa fotí regál plechoviek ako obraz v galérii. Niekto to považuje za absurdné. Ja to považujem za spravodlivosť – konečne si tento skromný produkt zaslúžil rešpekt, ktorý si po desaťročia nevyslúžil.
Pravda je, že medzi konzervou za jedno euro a konzervou za desať je taký rozdiel ako medzi krabicovým vínom a poctivým rioja. Rybie mäso musí byť spracované rýchlo po výlove, olej má byť skutočne kvalitný, nie akási bezmenná rastlinná náhrada, a spôsob solenia rozhoduje o tom, či chuť pripomína more, alebo iba slanú vodu. Keď si to raz vyskúšate porovnať – dve značky sardiniek vedľa seba na kus chleba – prestanete kupovať tú najlevnejšiu z automatu.
Dobrá konzerva rýb nie je núdzové riešenie, je to skrátená verzia dobrého jedla.
Večera, ktorá netrvá dlhšie ako výber seriálu
To, čo na konzervách skutočne milujem, je ich absolútna nekomplikovanosť. Otvoríte, vylejete prebytočný olej alebo si ho naopak necháte kvôli chuti, pridáte niečo čerstvé – cibuľu, paradajku, kôpor – a máte hotovú večeru za menej času, než trvá rozmraziť kuracie prsia. Makrela v paradajkovej omáčke na hrianke, sardinky s citrónom a čerstvo mletým korením, tuniak zmiešaný s bielou fazuľou, olivovým olejom a trochou octu – to všetko sú jedlá, ktoré nepotrebujú recept dlhší ako tri riadky.
Nie je to iba o rýchlosti. Je to aj o tom, že plechovka v skrinke vydrží mesiace a nikdy vás nesklame v momente, kedy naozaj nemáte energiu ani na tú najjednoduchšiu improvizáciu. Funguje ako poistka proti dňom, kedy si človek povie, že si dnes objedná niečo nezdravé a drahé, len aby nemusel riešiť varenie. Konzerva rýb je v tomto zmysle tichým sabotérom lenivosti – dovoľuje vám variť rýchlo, ale stále to je varenie, nie iba odomykanie aplikácie na donášku.
Malý luxus s veľkým dosahom
Existuje aj rozmer, o ktorom sa hovorí menej – nutričný. Tučné ryby ako sardinky a makrela sú nabité omega-3 mastnými kyselinami a ich konzervovaná verzia si tieto vlastnosti drží prakticky bezo zmeny. Na rozdiel od čerstvej ryby, ktorá sa v chladničke rozpadne na chuti do dvoch dní, konzerva čaká pokojne v skrinke, pripravená kdekoľvek a kedykoľvek, s trvanlivosťou, ktorá hraničí s nehanebnosťou.
Niekedy si predstavím tú plechovku ako malú kapsulu s morom uzavretú niekde v továrni pri portugalskom pobreží – uzavretú v momente, keď bola ryba najčerstvejšia, a doručenú na môj stôl v momente, keď som najviac unavený. Znie to možno prehnane romanticky pre niečo, čo stojí dve eurá v obchode na rohu. Ale presne v tomto kontraste – medzi skromnosťou obalu a kvalitou obsahu – sa skrýva dôvod, prečo sa k tejto plechovke stále vracia.