Pred piatimi rokmi som mal pod broskyňou len holú zem a raz do mesiaca som ju prekopával, lebo tam liezol pýr ako o život. Dnes tam mám koberec z jahôd Alexandria, ktorý neplečiem, nezalievam takmer vôbec a raz do týždňa z neho v sezóne oberám hrsť malých, intenzívne sladkých plodov. Vtedy mi došlo, že mulč nemusí byť len kôra, slama alebo tá čierna netkaná textília, ktorú suseda prilepila na záhon ako náplasť. Mulč môže rásť a ešte k tomu chutiť.
Prečo jahody fungujú lepšie ako kôra
Klasický mulč rieši dva problémy — drží vlahu a bráni burine. Pôdopokryvná rastlina robí to isté, ale navyše koreňmi prevzdušňuje pôdu, pri odumretí listov ju vracia späť ako organickú hmotu a niekedy, ako pri jahodách, sa ešte aj zberá do košíka. V suchých letách, aké máme čoraz častejšie na juhu Slovenska, je hustý porast jahôd doslova živý mulč — tieni pôdu, znižuje výpar a ja pod ním namerám o dva až tri stupne nižšiu teplotu než na holej zemi vedľa.
Odroda Alexandria alebo Rujana sú takzvané mesačné jahody bez výbežkov, tvoria husté trsy a plodia od júna do mrazov. Ak niekto chce naozaj koberec, teda rastlinu, ktorá sa sama rozteká po záhone, treba siahnuť po klasických odrodách s úponkami — Mieze Schindler je stará osvedčená odroda, ktorá sa u nás v sade rozliezla pod jablone tak rýchlo, že som ju musel druhý rok krotiť. Plody sú menšie, ale voňajú tak, ako si jahody pamätám z detstva, nie ako tie vodnaté kvádre z obchodu.
Nie je to len o jahodách
Jahody sú len najznámejší príklad, ale jedlých kobercov je viac a niektoré znášajú aj polotieň, kde jahody plodia slabo. Pod ríbezľami a egrešmi sa mi osvedčila mätovka citrónová, ktorá drží vlahu a k tomu voňou odháňa niektoré škodce, alebo štavnatý portulak zeleninový, ktorý na slnečnom mieste vytvorí nízky koberec za pár týždňov od výsevu a dá sa jesť surový v šaláte, chutí mierne kyslasto. Na balkóne v truhlíku funguje aj kapucínka, tá sa síce nejedáva ako hlavné jedlo, ale listy aj kvety sú jedlé, štipľavé ako reďkovka, a rastlina rýchlo zakryje celý povrch substrátu.
Najväčšia chyba, akú robia začiatočníci pri pôdopokryvných jahodách, je vysádzať ich príliš riedko a potom sa čudovať, prečo tam burina rastie ako predtým. Sadenice patria hustejšie, ako by človek čakal — inak sa medzery samy vyplnia niečím iným.
Sám som túto chybu urobil pri prvom pokuse na chate pod Tatrami, vo výške okolo šesťsto metrov. Vysadil som sadenice po tridsať centimetrov, mysliac si, že sa rýchlo rozrastú. Do júla tam bola z polovice pichliač a lipkavec, jahody sa nestihli spojiť. Druhý rok som sadil po pätnásť centimetrov a bol pokoj, koberec sa uzavrel do šiestich týždňov.
Kedy sadiť a na čo si dať pozor
Ideálny čas na výsadbu jahôd ako pôdopokryvnej plochy je koniec augusta až polovica septembra, kým je pôda ešte teplá, aby sa sadenice stihli zakoreniť pred zimou. Dá sa aj na jar, v apríli, ale prvý rok potom obetujete kvety, aby sa rastlina radšej rozrástla než plodila. Vo vyšších polohách nad päťsto metrov počítajte s neskorými mrazmi do polovice mája, kvitnúce jahody vtedy prikryte netkanou textíliou cez noc, inak prídete o úrodu skôr, než začne.
Jedna vec, na ktorú ľudia zabúdajú — jahodový koberec potrebuje občas preriediť, inak po troch rokoch plody zdrobnejú a rastliny sa dusia navzájom. Ja to riešim tak, že každú jeseň vyberiem najstaršie trsy zo stredu a nahradím ich mladými odnožami z okraja. Nie je to úplne bezúdržbové riešenie, žiadne živé nikdy nie je, ale je to menej roboty než plečenie burín každý druhý týždeň a výsledok sa dá naveľa lepšie zjesť, než hocijaká kôra spod ihličnanov.