Koncom októbra chodím po záhrade s pocitom, že som prehral. Paradajky sú fuč, uhorky zožltli, len tráva na trávniku ešte tvrdohlavo rastie, akoby nevedela, že sezóna sa skončila. A potom si kľaknem k záhonu pri kôlni, odhrniem netkanú textíliu a tam, celkom bez dramatu, svieti zelený poľníček. Žiadna chvála, žiadne poďakovanie za starostlivosť — on tam proste je, lebo taký je jeho fach. Poľníček a žerucha sú jediné dve rastliny v mojej záhrade, ktoré berú slovenskú zimu ako mierne nepríjemnú, nie ako koniec sveta.
Poľníček, niekde na východe krajiny mu hovoria valeriánka, je taký ten skromný príbuzný šalátu, čo nikdy nebude hviezdou instagramových tanierov, ale drží pri živote každého, kto v marci túži po niečom zelenom a čerstvom. Výsev robím dvakrát — prvý koncom augusta, druhý, ten dôležitejší, začiatkom až polovicou októbra. Práve ten druhý termín je kúzlo: rastlinky vyklíčia, vytvoria malú ružicu listov a potom prestanú rásť, akoby čakali na povel. Ten povel príde niekedy vo februári, keď slnko začne mierne hriať pôdu, a poľníček sa spustí, ako keby mu niekto stlačil play.
Žerucha ako korenie proti pochmúrnosti
Žerucha záhradná je iný prípad — rýchlejšia, štipľavejšia, netrpezlivejšia. Nečaká na jar, chce byť hotová za tri až štyri týždne od výsevu, a to aj keď vonku fúka a teplomer sa hanbí ukázať viac ako päť stupňov. Na balkóne v truhlíku alebo v miske na okennom parapete jej to vôbec neprekáža — sadenice tak vysoké, aby stačili na sendvič, dorastú aj v decembri, ak má oblok aspoň trochu svetla. V záhrade na Liptove, kde mám priateľa s políčkom vo výške 650 metrov, sejeme žeruchu do polovice septembra priamo do zeme, prikryjeme netkanou textíliou proti prvým mrazom a zbierame ešte začiatkom novembra, kým sneh definitívne nerozhodne inak.
Poľníček netreba maznať. Čím viac ho hýčkate, tým je vodnatejší a bez chuti. Nechajte ho trápiť sa v studenej pôde — odmení sa vám intenzívnou, orieškovou chuťou, akú z fóliovníka nikdy nedostanete.
Prvý rok, čo som sa pustil do jesenných šalátov, som spravil klasickú chybu začiatočníka nadšeného vlastnou dôvtipnosťou — prikryl som poľníček fóliou natesno, presvedčený, že mu robím láskavosť. Výsledok bol žalostný: pod fóliou sa mi rozmnožila pleseň sivá a polovica záhona zhnila skôr, než stihla čo i len vzísť. Odvtedy viem, že poľníček potrebuje vzduch, nie skleník. Netkaná textília, voľne položená, s kamienkami po okrajoch proti vetru, stačí úplne.
Nadmorská výška rozhoduje o termíne, nie o tom, či sa to dá
V nížinách okolo Dunaja môžete výsev poľníčka pokojne posunúť až k polovici októbra a stále dostanete peknú úrodu do jari. Na Orave alebo v podtatranských dedinách je múdrejšie sadiť o dva týždne skôr, lebo prvý sneh tam vie napadnúť aj koncom novembra a nezľutuje sa nad nevzídeným semienkom. Žerucha je v tomto pružnejšia — v horších polohách ju jednoducho presuniete na parapetu a pestujete ju ako izbovú bylinku, čo mimochodom robí aj moja sestra v paneláku v Poprade, bez záhrady, len s krabicou od topánok a dierkami na dne.
Zaujímavé je, že ani jedna z týchto rastlín nepotrebuje hnojenie väčšie než jednu dávku kompostu pred výsevom. Prehnojená pôda robí z poľníčka vodnatú, bezvýraznú hmotu, ktorá sa síce pekne vyníma na tanieri, ale chuťovo pripomína skôr trávu než šalát. Sucho leta sa ich netýka, pretože rastú práve vtedy, keď letné sucho už dávno vystriedali jesenné dažde a prvé mrazy. V tomto je poľníček úplný opak väčšiny záhradnej produkcie — nepotrebuje polievanie, nebojí sa chladu, a jediné, čo mu naozaj vadí, je prehnaná starostlivosť.
Keď si v januári niekto povzdychne, že v obchode je za tú cenu šalátu škoda kupovať tie bledé, vodnaté listy dovezené odkiaľsi z juhu, ja len mlčky odhrniem textíliu na záhone. Poľníček tam je. Vždy tam bol. Len sme si naň museli spomenúť skôr, než napadol prvý sneh.