Poľovnícka kynológia po poľovačke: ošetrenie psa je prvá povinnosť

Výrad je hotový, zver leží v rade, fotoaparáty cvakajú a niekto už otvára fľašu. V tej chvíli sa väčšina poľovníkov venuje všetkému možnému, len nie psovi, ktorý celý deň behal po tŕní, mokradiach a padnutých kmeňoch, aby im tú zver vôbec priniesol na dohľad. Farbiar si ľahne k nohe, ticho dýcha a nikto sa ho nepýta, ako sa má. A práve tu sa robí chyba, ktorá sa neskôr draho vypláca — nie na peniazoch, ale na zdraví psa, ktorý pre nás pracuje s nasadením, aké by sme si sami nedovolili.

Prvá kontrola patrí psovi, nie trofeji

Skôr než sa niekto pustí do fotenia trofejí alebo rozprávania, ako to bolo na poslednej postriežke, mal by si kľaknúť k psovi a prejsť ho rukami od nosa po chvost. Tlapky, medziprstie, slabiny, uši — presne v tomto poradí, lebo presne tam sa schovávajú kliešte, tŕne a drobné rezné ranky, ktoré pes v zápale práce vôbec nevníma. Farbiar alebo jazvečík dohľadávajúci postrieľanú zver prejde behom niekoľkých hodín terénom, ktorý by človek v pohorkách preklial už po prvých sto metroch. Popínavé rastliny, ostré konáre, ostny plotov — všetko to zanecháva stopy, ktoré si často všimneme až vtedy, keď pes začne krívať doma na chodbe.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia oči. Pes so vztýčeným nosom sa pri sledovaní farby (krvi zveri) tlačí priamo do kroviny a zranenie rohovky nie je nič výnimočné. Ak pes žmurká, slzí alebo si šúcha papuľou po tlape, nečakajme na zajtra. Veterinár, ktorý vie, čo je to poľovnícky pes, ocení, že prišiel niekto, kto nerobí drámu z každej odreniny, ale ani nebagatelizuje skutočný problém.

Tlapky, srsť a to, čo sa nevidí na prvý pohľad

Poľovnícka kynológia má jednu nepríjemnú vlastnosť — najhoršie zranenia bývajú tie neviditeľné. Vytrhnutý pazúrik krváca efektne a hneď ho vidno, ale natiahnutá šľacha alebo pomliaždená labka sa prejaví až o dva dni, keď pes ráno nevstane tak ľahko ako obvykle. Preto sa oplatí po každej väčšej posliedke alebo dohľadávke skontrolovať aj to, ako pes chodí na rovnej ploche, nie iba to, či dobehol k autu.

Srsť dlhosrstých plemien, najmä nemeckých stavačov alebo špringeršpanielov, dokáže po dni v tŕní vyzerať ako vták, čo si postavil hniezdo. Vyčesanie nie je otázka estetiky, ale prevencie — zamotané chumáče srsti dokážu skryť drobné rany, ktoré sa bez povšimnutia rozvinú do infekcie. A keď je pes mokrý, čo sa v jesenných revíroch stáva takmer vždy, treba ho poriadne vysušiť, inak sa dočká nádchy rovnako ako človek, ktorý zabudol na suché ponožky.

Pes, ktorý pre teba dohľadá zver v tme a v daždi, si zaslúži, aby si mu venoval aspoň toľko pozornosti, koľko venuješ čisteniu zbrane.
— starý poľovnícky vodca so skúsenosťou desiatok dohľadávok

Jedlo, voda a odpočinok — v tomto poradí

Hladný a smädný pes po namáhavom dni nepotrebuje hneď plnú misku granúl. Rýchly príjem veľkého množstva potravy po fyzickej záťaži môže u niektorých plemien, najmä väčších stavačov, spustiť žalúdočné problémy vrátane nafúknutia žalúdka, čo je stav ohrozujúci život. Najprv voda v menších dávkach, potom odpočinok, a až po upokojení tepu prichádza na rad jedlo. Tento postup by mal byť rovnako automatický ako kontrola zbrane pred uložením do puzdra.

Pelech alebo búda by mali byť suché a mimo prievanu — pes vyčerpaný celodennou prácou nemá kapacitu regulovať si telesnú teplotu tak efektívne ako v pokoji. Skúsený vodca vie, že odmenou za dobrú prácu nie je len pochvala pri ohni, ale predovšetkým starostlivosť, ktorá príde skôr, než si o ňu pes sám povie zaskučaním.

Poľovačka sa končí výradom, no zodpovednosť voči psovi nie. Kto si myslí, že stačí odmena v podobe kúska divinovej pečienky, zabúda, že pes nepracuje pre odmenu, ale pre partnera, ktorému verí. A tá dôvera sa buduje práve v tých tichých chvíľach po love, keď sa nikto nedíva a pes cíti, že na ňom niekomu skutočne záleží.