Sedeli sme v hore po výrade – teda po tom, keď sa ulovená zver zoradí a spočíta – a jeden starý poľovník rozprával o diviakovi, ktorého strelil pred desiatimi rokmi. Prvý rok mal ten diviak sto kíl. O päť rokov neskôr sto dvadsať. Minulý rok, keď to isté rozprával už po štvrtýkrát, sa diviak vyšplhal na sto päťdesiat a v jeho verzii mu už takmer odhryzol prst na dohľadávke. Nikto v miestnosti sa neozval. Všetci sme totiž vedeli, že počúvame poľovnícku latinu, a v tomto remesle platí nepísané pravidlo: kým sa niekto neopýta priamo, historka rastie.
Prečo srncovi vždy narastú parohy, ktoré nemal
Poľovnícka latina nie je klamstvo v pravom zmysle slova. Je to skôr žáner sám osebe, niečo medzi folklórom a terapiou. Chlap si sadne na posedku – vyvýšené stanovište, odkiaľ sleduje zver – presedí tri hodiny v zime, nič nevidí, a keď sa ho doma opýtajú, ako to bolo, odpoveď „nič“ jednoducho nestačí. Tak sa z nuly stane aspoň silný srnec, ktorý „bol na dohľad, ale vietor sa otočil“. Vietor sa vždy otočí. Vietor je najspoľahlivejšie alibi v celej poľovníckej histórii.
Zaujímavé je, že tieto historky nikdy nerastú náhodne. Majú svoju dramaturgiu. Diviak musí byť väčší, jeleň musí mať viac výsad na parohoch, farba – teda krv postrelenej zveri – musí byť tmavšia a dohľadávka dramatickejšia, ako v skutočnosti bola. A farbiar, ten verný pes, čo dohľadáva postrelenú zver po stope krvi, sa v rozprávaní premení z unaveného kokeršpaniela na psa, ktorý prešiel tri kilometre hustou horou len podľa jedinej kvapky farby.
Kde sa latina rodí a prečo ju treba tolerovať
Najúrodnejšia pôda pre poľovnícku latinu je posedenie po love, keď sa zíde poľovnícka spoločnosť pri guláši a niekoľkých pohárikoch. Práve tam sa historky opeľujú ako kvety – jeden rozpráva, druhý si zapamätá detail, o rok ho použije vo vlastnej verzii, väčšmi ozdobenej. Adept, čo práve zložil skúšky, si prvýkrát vypočuje príbeh o legendárnom kancovi z revíru a nevie, že ten istý kanec sa za posledných dvadsať rokov "ulovil" už štyrikrát, vždy iným poľovníkom, vždy o niečo väčší.
Kto neklame o love, ten buď nikdy nebol na poľačke, alebo nemá dušu poľovníka.
Rozdiel medzi latinou a klamstvom je jemný, ale podstatný. Latina sa nikdy nepoužíva na to, aby niekoho poškodila, obrala o trofej či spochybnila jeho poctivosť pri love. Je to skôr spoločenský rituál, ktorý drží partiu pokope cez zimné večery, keď vonku fúka a v peci dohára posledné poleno. Skutočný problém nastáva vtedy, keď sa latina dostane tam, kam nepatrí – do denníka spárkatej zveri, do štatistík odlovu, do vecí, kde sa čísla musia rovnať realite. Tam sa žart končí a začína sa niečo, čo už s poľovníckou etikou nemá nič spoločné.
Historky, ktoré prežijú aj poľovníka
Zaujímavé je, že najlepšie historky nezomrú s tým, kto ich rozprával. Prejdú na syna, na vnuka, na kamaráta z revíru, a menia sa ako telefón naslepo – s každým podaním trochu iné, vždy o kúsok farebnejšie. Poznám revír, kde sa dodnes rozpráva o jelenovi, ktorého nikto naozaj nevidel, len jeho stopa v snehu, veľká ako tanier. Ten jeleň už možno ani nežije, ale v rozprávaní chodí revírom donekonečna, nesmrteľný ako všetky dobré historky.
A práve v tom je krása poľovníckej latiny. Nie je o tom, koľko kíl mal diviak, ale o tom, že sedemdesiatročný chlap si aj po polstoročí v lese vie zachovať schopnosť žasnúť a rozprávať s takou vervou, že sa mu chce veriť aj tomu najneuveriteľnejšiemu. A možno je to práve tento druh úprimnej lži, ktorý drží poľovníctvo živé aj tam, kde už dávno vyhasli oheň v peci aj posledný pohárik borovičky.