Na chate môjho starého otca stála knižnica, v ktorej bola jedna polica venovaná výhradne poľovníctvu. Ako chlapec som netušil, že tie ošúchané chrbty s vyblednutým zlatým písmom skrývajú viac praktickej múdrosti než väčšina dnešných kurzov pre adeptov. Až neskôr som pochopil, že poľovnícka literatúra nie je iba o zveri a zbraniach. Je to zápisník generácií, ktoré sa učili za pochodu a rozhodli sa o tom napísať, aby sme sa my nemuseli učiť tie isté veci odznova.
Hell a jeho svet, ktorý ešte voňal pušným prachom
Karel Hell patrí k autorom, ktorých meno sa v poľovníckych kruhoch vyslovuje s istou úctou, aj keď mnohí jeho texty poriadne nečítali, len o nich počuli. Škoda, lebo Hellove state majú jednu vlastnosť, ktorá sa v modernej literatúre vytráca — autor bol v teréne, nie za stolom. Písal o dohľadávkach postrelenej zveri, o vôdzke a výcviku farbiara, o tom, ako sa má poľovník správať na posede, keď mu srdce bije rýchlejšie než by chcel priznať. Jeho texty nemajú ambíciu byť krásnou literatúrou. Majú ambíciu byť pravdivé, a to je v tomto žánri často vzácnejšie.
Čítať Hella dnes znamená čítať historický dokument. Revíry, ktoré opisuje, dávno zanikli alebo sa zmenili na nepoznanie, poľovnícke právo prešlo desiatkami noviel, výbava sa zmenila k nepoznaniu. Ale etika zostala rovnaká. Rešpekt k zveri, pokora pred prírodou, vedomie, že strelená rana zaväzuje — to sa nezmenilo ani po sto rokoch.
Poľovník, ktorý nečíta, sa učí iba na vlastných chybách. A tie v lese bývajú drahé.
Medzivojnová generácia a jej praktická múdrosť
Medzi Hellom a súčasníkmi leží celá generácia autorov, ktorí písali v čase, keď poľovníctvo bolo ešte spoločenskou samozrejmosťou, nie témou na diskusiu. Ich texty sú plné detailov, ktoré dnešný adept ani nečaká — ako sa pripravuje výrad po spoločnej poľovačke, aké zvyky sa dodržiavajú pri prvom úlovku, prečo sa v revíri nikdy nestrieľa nazdarboh. Sú to knihy, ktoré učia poľovníckej reči skôr, než ju človek počuje naživo od skúseného kolegu na chodbe hájovne.
Práve táto vrstva literatúry je dnes najviac podceňovaná. Adepti siahajú po moderných príručkách plných tabuliek a fotografií, čo je pochopiteľné, ale medzivojnoví autori dávajú niečo, čo tabuľka nedá — kontext. Vysvetlia, prečo sa veci robia tak, ako sa robia, nie iba to, že sa tak majú robiť.
Súčasníci píšu inak, ale nie horšie
Dnešná poľovnícka literatúra sa zmenila spolu s poľovníctvom samotným. Menej patetiky, viac faktov, viac diskusie o etike lovu v čase, keď spoločnosť lov čoraz viac spochybňuje. Súčasní autori musia obhajovať vec, ktorú ich predchodcovia považovali za samozrejmú, a to ich texty robí paradoxne úprimnejšími. Nemajú priestor na póz. Musia vysvetľovať, prečo prikrmovanie v zime nie je rozmaznávanie, prečo je regulácia raticovej zveri nutnosť a nie záľuba v zabíjaní, prečo posliedka nie je romantická prechádzka s puškou.
Čo súčasníkom chýba, je čas. Hell mal na svoje pozorovania desaťročia, dnešný autor píše medzi zamestnaním, rodinou a povinnosťami v revíri. Napriek tomu vznikajú texty, ktoré stoja za prečítanie — nie preto, že by kopírovali klasikov, ale preto, že hovoria o dnešných problémoch dnešným jazykom. A to je presne to, čo poľovnícka knižnica potrebuje, aby nezostala iba múzeom.
Tá polica u starého otca dnes stojí v mojej pracovni. Pribudli na nej nové chrbty vedľa tých starých, popraskaných. Niekedy si myslím, že to je najlepší obraz toho, čím poľovnícka literatúra vlastne je — nie sled uzavretých kapitol, ale živý rozhovor naprieč generáciami, ktorý nikdy celkom nekončí.