Stojí pred zrkadlom a ten klobúk mu drží v ruke ako niečo, čo by mohlo každú chvíľu vybuchnúť. Mladý poľovník, čerstvo po skúškach, má pred sebou prvý výrad – slávnostné ukončenie poľovačky, kde sa ulovená zver kladie do radu a vzdáva sa jej posledná pocta. Rovnošatu mu požičal krstný otec z poľovníckej stavovskej organizácie, o dve čísla väčšiu, a on sa bojí, že vyzerá ako dieťa v kostýme na karnevale. Nevyzerá. Vyzerá presne tak, ako má – rešpektujúco.
Nie je to uniforma, je to odkaz
Rovnošata sa v poľovníctve nenosí preto, aby sa poľovník cítil dôležito. Nosí sa preto, lebo hovorí bez slov. Zelená farba, lodenový strih, klobúk s perím alebo štetkou – to všetko je kód, ktorému rozumie každý, kto v revíri niekedy stál. Keď niekto príde na spoločnú poľovačku v rovnošate, hovorí tým: beriem toto vážne, rešpektujem zver aj tradíciu, nie som tu na výlet s puškou.
Bežná posliedka – vychádzka revírom pri pátraní po stopách zveri – rovnošatu nevyžaduje. Na postriežke, teda pri tichom čakaní na posede, si väčšina poľovníkov oblečie maskáčové alebo iné praktické oblečenie, pretože ide o funkčnosť, nie o okázalosť. Rovnošata prichádza na rad vtedy, keď má poľovačka spoločenský a slávnostný rozmer. Otvorenie a ukončenie poľovnej sezóny, spoločné poľovačky s výradom, poľovnícke bály, stretnutia so zahraničnými hosťami, pohreb kolegu poľovníka – to sú chvíle, keď sa rovnošata neoblieka z povinnosti, ale preto, že situácia si to jednoducho pýta.
Klobúk hovorí viac, než si myslíte
Detaily rovnošaty nie sú náhodné haraburdie z nejakého katalógu. Farba goliera, počet gombíkov, spôsob, akým je uviazaná šerpa, či druh trofeje pripnutej na klobúku – v niektorých krajinách, vrátane susedného Rakúska či Nemecka, tieto detaily jasne signalizujú funkciu alebo postavenie v poľovníckej organizácii. Na Slovensku je systém voľnejší, ale aj tak platí nepísané pravidlo: čím vážnejšia príležitosť, tým menej experimentov. Perie tetrova hlucháňa na klobúku nie je módny doplnok, je to pripomienka konkrétneho úlovku alebo pocty, a nosí sa s vedomím, čo znamená.
Rovnošata ťa nenaučí strieľať ani čítať stopu. Ale naučí ťa, že les si zaslúži, aby si doňho prišiel ako hosť, nie ako votrelec.
Mladší poľovníci sa občas rovnošaty obávajú, akoby v nej mali vyzerať smiešne alebo staromódne. Opak je pravdou. Nikto sa nesmeje chlapovi, ktorý príde na výrad upravený a s pokorou v držaní tela. Smejú sa – potichu, ale predsa – tomu, kto príde v teplákoch tam, kde sa desiatky rokov dodržiava istý poriadok.
Keď rovnošata chýba, chýba aj niečo iné
Videl som poľovačky, kde polovica účastníkov prišla v montérkach, lebo "to je len formalita". A videl som, ako sa práve na takých poľovačkách postupne vytráca aj úcta k zveri, k dohľadávke, k celému rituálu, ktorý poľovníctvo od nepamäti sprevádza. Nie je to príčina a následok v matematickom zmysle, ale súvislosť tam je. Oblečenie mení správanie. Muž v rovnošate sa nebude počas výradu smiať do telefónu.
Rovnošata sa nekupuje na každý rok nová, nededí sa ako rodinné striebro a nemusí byť z najdrahšieho súkna. Dôležité je, že sedí, že je čistá a že ju nosí niekto, kto vie, prečo si ju obliekol. To je celé tajomstvo. Žiadne zložité pravidlá, žiadny dresscode z obchodného centra – len obyčajný rešpekt, oblečený do zeleného súkna a nesený s pokojom človeka, ktorý vie, kde je jeho miesto v lese aj medzi ľuďmi.