Stojím pred vstupom do kaštieľa a prvé, čo ma napadne, je otázka, koľko generácií poľovníkov muselo zomrieť skôr, než niekto pochopil, že tie parohy na povale netreba vyhadzovať, ale zbierať. Sväty Anton pri Banskej Štiavnici nie je len barokovo-klasicistický kaštieľ s peknou fasádou. Je to miesto, kde má slovenské poľovníctvo svoju pamäť uloženú v sklených vitrínach, na stenách aj v podlahe, ktorá vŕzga presne tak, ako má vŕzgať podlaha v dome, ktorý pamätá cisára.
Grófi Coburgovci si sem dali priviesť zver z celého sveta a výsledkom je zbierka, ktorá by v inom kontexte pôsobila ako trofejová chvastúňska show. Tu nepôsobí. Kurátori dokázali z parožia, kožušín a vypchatých tiel urobiť niečo, čo sa dá čítať ako kniha o vzťahu človeka k prírode — s jej lepšími aj horšími kapitolami. Nikto sa netvári, že poľovníctvo devätnásteho storočia bolo idylkou. Bolo remeslom vrchnosti, výsadou, ktorá sa dnes chápe úplne inak. Práve to napätie medzi minulosťou a súčasnosťou robí návštevu zaujímavou aj pre človeka, ktorý by inak zbraň v ruke nedržal ani na fotke.
Trofeje, ktoré nie sú len o veľkosti parožia
Bežný návštevník čaká jelene a srnce. Dostane aj slony, tigre a exotické antilopy, dovezené z coburgovských výprav do Afriky a Indie. Poľovník so skúsenosťou z domáceho revíru — teda z lesa, kde má svoje stanovištia a povinnosti voči zveri — tu má inú perspektívu. Vidí, ako sa menila etika lovu, ako sa z trofejí stali doklady o love, ktorý dnes by bol v mnohých prípadoch nemysliteľný, právne aj mravne. Múzeum to nezakrýva. Vystavuje aj dobové fotografie výradov, teda slávnostného ukladania ulovenej zveri po spoločnej poľovačke, a necháva návštevníka, aby si urobil vlastný názor.
Mne osobne najviac prirástla k srdcu miestnosť venovaná farbiarom — psom špecializovaným na dohľadávku postrelenej zveri po krvnej stope, ktorej sa v poľovníckej reči hovorí farba. Stojím tam so svojím vlastným farbiarom doma a viem, že bez neho by som za dvadsať rokov nechal v lese trpieť zver, ktorú by som inak dohľadal do polhodiny. Múzeum tomuto remeslu venuje priestor, aký si zaslúži, a nerobí z neho romantickú kulisu.
Dobrý pes dohľadá to, čo streľba nedokončila. Bez neho je poľovník len ten, kto vystrelil, nie ten, kto poľuje zodpovedne.
Sokoliarstvo, zbrane a jeden strop plný jelenej zveri
Sokoliarska zbierka patrí k tomu, čo dokáže prekvapiť aj skúseného poľovníka. Slovensko má v sokoliarstve dlhú tradíciu, dnes chránenú aj ako súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, a Svätý Anton to dokumentuje s detailom, ktorý si vyžaduje čas. Rátajte s tým, že pri vitrínach so sokoliarskou výstrojou strávite dlhšie, než ste plánovali.
Zbrojnica je vecou, pri ktorej sa oplatí čítať popisky pomaly. Historické pušky, tesáky, náčinie na prípravu streliva — všetko usporiadané tak, aby dávalo zmysel aj laikovi, nielen zberateľovi. Múzeum nikdy nezachádza do inštruktážnych detailov, čo je správne. Zbraň sa tu ukazuje ako remeselný a historický artefakt, nie ako návod.
Strop veľkej sály, obložený stovkami parohov usporiadaných do geometrických vzorov, je dôvod, prečo si veľa návštevníkov ľahne na chrbát priamo na podlahu, aby si to odfotili zdola. Vyzerá to prehnane, kým tam nestojíte sami a nezistíte, že prehnané to vôbec nie je.
Prečo tam ísť, aj keď nie ste poľovník
Múzeum vo Svätom Antone nie je múzeum pre úzky okruh ľudí so zbrojným preukazom. Je to výlet pre rodinu, pre školský výlet, pre nedeľné popoludnie, keď chcete niekam ísť a zároveň niečo pochopiť. Areál obklopuje park, kde sa dá prejsť aj bez toho, aby ste vstúpili do budovy, a Banská Štiavnica je odtiaľ na skok.
Odchádzam odtiaľ s pocitom, aký mám málokedy pri múzeách — že som nevidel len zbierku predmetov, ale kus vlastného remesla vysvetlený niekomu, kto do lesa možno nikdy nevkročí. A to sa počíta.