Je sobotné ráno, hmla sa ešte drží medzi smrekmi a v poraste sa pohybujú dvaja ľudia, ktorí o sebe nevedia. Jeden má košík a nôž, druhý puškohľad a trpezlivosť. Obaja majú pocit, že les patrí im. A obaja sa mýlia rovnako málo aj rovnako veľa – lebo slovenské právo im dáva menej aj viac, než si väčšina z nich myslí.
Les nie je ničí súkromný obývák
Väčšina lesov na Slovensku je verejne prístupná – to vyplýva z lesného zákona a jeho takzvaného práva všeobecného užívania lesov. Znamená to, že hubár, turistka s kočíkom aj bežec so slúchadlami v ušiach majú právo vstúpiť do lesa, ak nie je oplotený, označený zákazom vstupu alebo dočasne uzavretý napríklad kvôli ťažbe či poľovačke. Poľovníci teda nie sú majitelia revíru v tom zmysle, že by mohli hocikomu zakázať vstup len preto, že tam majú posed. Revír je len užívacia jednotka, v ktorej má poľovnícke združenie právo loviť zver – nie právo vyhnať z lesa každého, kto tam nemá povolenku.
Na druhej strane existuje jedna dôležitá výnimka, ktorú si väčšina nepoľovníkov neuvedomuje: počas riadne ohlásenej spoločnej poľovačky môže byť vstup do konkrétnej časti lesa dočasne obmedzený z bezpečnostných dôvodov, a to prostredníctvom označenia alebo aj cez orgán štátnej správy lesného hospodárstva. Nejde o svojvôľu poľovníkov, ale o opatrenie, ktoré má zabrániť tomu, aby niekto so psíkom na vôdzke prešiel priamo cez líniu strelcov v momente, keď sa naháňa diviačia svorka.
Čo smie hubár a čo už nie
Hubár môže zbierať huby, lesné plody, byliny na vlastnú spotrebu, môže sa v lese voľne pohybovať aj mimo značených chodníkov – pokiaľ to nie je osobitne zakázané, napríklad v chránenom území alebo v poraste s mladými kultúrami, kde by pošliapaním mohol spôsobiť škodu. Nesmie však vjazd motorovým vozidlom mimo vyznačených ciest, nesmie zakladať oheň mimo vyhradených miest a rozhodne nesmie manipulovať s nájdenou zverou.
A práve tu vzniká najviac nedorozumení. Hubár nájde v septembrovej trávičke srnčie mláďa, zdanlivo opustené, a v dobrej viere si ho odnesie domov „zachrániť". Lenže srnča nie je opustené – matka sa väčšinou skrýva neďaleko a čaká, kým votrelec odíde. Zver v revíri je vo vlastníctve užívateľa poľovného revíru, kým sa nestane predmetom zákonného lovu alebo dohľadávky – teda vyhľadávania postrelenej zveri podľa stopy krvi, ktorej sa v poľovníckej reči hovorí farba. Odniesť si nájdenú zver, hoci mŕtvu, bez súhlasu užívateľa revíru je priestupok, nie hrdinský čin.
Keď sa cesty pretnú na poraste
Skutočný konflikt nevzniká z toho, kto má na les väčšie právo, ale z komunikácie – alebo jej absencie. Poľovník na postriežke, teda na tichom číhaní na zver z posedu alebo zo zeme, potrebuje predovšetkým jedno: aby sa v okolí nič nehýbalo a nerobil sa hluk. Hubár, ktorý si hlasno pospevuje pri zbere v presvedčení, že les patrí všetkým rovnako, mu môže zmariť hodiny čakania. No poľovník zase nemá právo hubára vykázať len preto, že mu je nepohodlný – iba ak je vyhlásená spoločná poľovačka s riadnym oznámením.
Najviac konfliktov v lese nevzniká z neznalosti zákona, ale z neochoty pozdraviť sa a povedať, čo tu robíme.
Rozumné poľovnícke združenia preto pred väčšími akciami informujú obec, vyvesia oznam na vstupoch do lesa alebo aspoň na miestach, kde sa stretávajú turisti a hubári. Nie je to zákonná povinnosť v každom prípade, ale je to gesto, ktoré ušetrí nervy všetkým – aj diviačej svorke, ktorá si nezaslúži byť vyplašená zbytočne dvakrát v ten istý deň.
Spolužitie v lese teda nie je otázka toho, kto má väčšie právo, ale kto je ochotný to svoje právo používať s rozumom. Hubár, ktorý rešpektuje označenie zákazu vstupu, a poľovník, ktorý nezabúda, že les nie je jeho súkromný revír v tom najhoršom zmysle slova, sa napokon míňajú oveľa menej, než by sa dalo čakať od dvoch ľudí s tak rozdielnym vzťahom k tým istým stromom.