Telefón mu zvoní o piatej ráno, keď sused hlási zrazenú srnu na ceste, a o desiatej večer, keď niekto videl svetlá pytliakov na okraji revíru. Medzitým treba dohodnúť brigádu na kŕmnych zariadeniach, vybaviť plombu na vlka, ktorého nikto nevidel, ale stopy boli jasné, a upokojiť člena, ktorý je presvedčený, že jeho posed niekto tento rok neprávom prideľuje inému. To je poľovnícky hospodár. Funkcia, o ktorej sa na valných zhromaždeniach hlasuje za pár minút, no ktorá potom určuje, ako bude revír vyzerať roky dopredu.
Na papieri je to jednoduché: hospodár zodpovedá za mysliveckú a poľovnícku činnosť v honitbe, vedie evidenciu, navrhuje plán lovu a stará sa, aby sa dodržiaval. V praxi je to človek, ktorý musí vedieť čítať les lepšie než ktokoľvek iný v spolku. Koľko jelenej zveri revír unesie bez toho, aby sa zničil les. Kedy začať s intenzívnym prikrmovaním, teda pravidelným dopĺňaním krmiva v čase núdze, a kedy naopak prestať, lebo zver si zvykne na krmivo a stratí prirodzenú plachosť. Kto z členov je disciplinovaný strelec a komu radšej pridelíš posliedku, teda tichú obchôdzku revírom bez posedu, než postriežku na vysokom sedadle, kde jedna zlá rana môže znamenať poranenú zver a hodiny dohľadávky s farbiarom.
Papiere, čísla a jedna veľká zodpovednosť
Poľovnícky hospodár nie je len ten, čo rozdeľuje posedy pred sezónou. Vedie štatistiku úlovkov, hlási výrad, teda súhrn všetkej ulovenej a nájdenej zveri za obdobie, komunikuje s okresným úradom, rieši škody na poľnohospodárskych plodinách spôsobené diviačou zverou a musí vedieť obhájiť každé číslo, ktoré do systému zapíše. Keď sa niekde v okrese objaví africký mor ošípaných, práve on je ten, kto musí zabezpečiť odbery vzoriek a komunikáciu so štátnou veterinárnou správou, často v čase, keď by radšej sedel na chate s pivom než vypĺňal formuláre.
Je to funkcia, ktorá sa nedá robiť z kancelárie. Dobrý hospodár pozná revír nohami, nie len na mape. Vie, kde sa jelenia zver sťahuje počas ruje, teda obdobia párenia, kedy sú jelene hlučné a menej ostražité, a kde má srnčia zver svoje stále stanovištia. Vie, ktorá časť lesa potrebuje pokoj a kde naopak treba zvýšiť lovecký tlak, lebo populácia diviačej zveri rastie rýchlejšie, než ju dokáže revír uživiť.
Hospodár nie je ten, kto rozhoduje, kto smie strieľať. Je to ten, kto rozhoduje, čo revír vydrží — a to je oveľa ťažšia úloha.
Medzi zverou a ľuďmi
Najťažšia časť tejto práce sa netýka zveri, ale ľudí. V každom poľovníckom združení sa nájde niekto, kto je presvedčený, že jeho výklad plánu lovu je ten správny, a niekto iný, kto si myslí, že hospodár nadŕža kamarátom pri prideľovaní najlepších stanovíšť. Riešiť takéto spory bez toho, aby sa rozpadla desaťročia budovaná komunita, si vyžaduje viac diplomacie než väčšina komunálnych politikov kedy predviedla. Hospodár musí byť súčasne kamarát na chate aj ten, kto povie nie, keď je treba.
A potom je tu ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí: hospodár je ten, kto nesie na pleciach aj chyby druhých. Keď niekto postrelí zver a nedokáže ju dohľadať, volajú jemu. Keď sa v revíri objaví uhynutá zver s podozrením na chorobu, on musí konať okamžite, bez ohľadu na to, či je nedeľa alebo Vianoce. Táto funkcia sa nedá robiť len z lásky k prírode. Vyžaduje si aj notnú dávku pokory a schopnosť prijať, že za každé rozhodnutie ponesie zodpovednosť sám, aj keď o ňom hlasovalo celé zhromaždenie.
Prečo to niekto vôbec robí
Pýtal som sa raz jedného hospodára, prečo túto funkciu drží už dvadsať rokov, keď mu neprináša nič iné než starosti a telefonáty uprostred noci. Odpovedal jednoducho: pretože keď na jeseň vidí, ako sa po lese pohybuje zdravá, silná zver, vie, že je to aj jeho zásluha. Že revír, ktorý prevzal spustnutý a preľudnený diviačou zverou, dnes funguje tak, ako má. To je odmena, ktorú žiadne valné zhromaždenie neodhlasuje. Buď ju cítiš, alebo túto robotu radšej nerob vôbec.