Na tej istej lúke stoja dvaja ľudia a pozerajú sa na jednu a tú istú srnu. Jeden vidí ohrozený druh, ktorý treba nechať na pokoji. Druhý vidí zver, ktorú treba regulovať, lebo inak zdecimuje mladý les. Obaja majú v niečom pravdu a práve preto sa poľovníctvo a ochrana prírody hádajú už desaťročia, aj keď v skutočnosti sedia za jedným stolom a jedia z toho istého taniera – z krajiny, ktorá im obom nepatrí, len ju majú na starosti.
Poľovník, ktorý strávil desiatky nocí na posede (vyvýšené stanovište na pozorovanie a odlov zveri), vám povie, že bez zásahu človeka by sa dnešná krajina, rozparcelovaná na polia, diaľnice a záhradkárske kolónie, sama neuriadila. Chýbajú veľké šelmy v takom počte, aby držali stavy raticovej zveri v prirodzenej rovnováhe. Chýba priestor na migráciu. Zver je zavretá v honitbách ako v akváriách a niekto musí robiť to, čo kedysi robil vlk – len s puškou a zodpovednosťou, ktorú si vlk nikdy nemusel dokazovať pred úradmi.
Ochranár na to odpovie, že práve toto je koreň problému: poľovníctvo si privlastnilo úlohu regulátora, ale rozhoduje sa podľa iných kritérií než ekologických. Podľa počtu trofejí. Podľa toho, čo sa dobre predáva do reštaurácií. Podľa tradície, ktorá sa nie vždy pýta, čo by povedala veda. A má čiastočne pravdu – história pozná dosť prípadov, keď sa prikrmovanie (dopĺňanie potravy zveri v zime) zmenilo na umelé nahusťovanie stavov, aby bolo z čoho strieľať.
Vlk ako skúšobný kameň
Najlepšie sa táto hádka dá pozorovať na vlkovi. Pre ochranárske organizácie je to vlajková loď návratu divočiny, dôkaz, že príroda sa dokáže liečiť sama, ak jej dáme priestor. Pre chovateľa oviec v horskej dedine je to nočná mora s tromi mŕtvymi jahňatami ráno pri ohrade. Pre poľovníka je to konkurent aj spojenec naraz – zožerie síce nejakú tú srnu, ale drží zver v pohybe, robí ju ostražitejšou, menej sedavou, zdravšou v tom najtvrdšom darwinovskom zmysle slova.
Príroda nepotrebuje, aby sme ju zbožňovali. Potrebuje, aby sme ju rozumeli.
Realita je taká, že vlk sa vracia do krajiny, ktorá už nie je pripravená na jeho návrat. Nie sú tam veľké súvislé lesné celky, nie sú tam funkčné biokoridory, nie je tam dostatočná náhrada škôd, ktorá by upokojila chovateľov. A tak sa spor o vlka nakoniec netočí okolo vlka, ale okolo toho, kto zaplatí cenu za návrat divočiny do krajiny, ktorú sme si sami prerobili na poľnohospodársku fabriku.
Kde sa dá dohodnúť
Napriek všetkým tým škriepkam existujú miesta, kde poľovníctvo a ochrana prírody fungujú ako jeden organizmus, nie ako dva tábory na opačných brehoch rieky. Obnova mokradí, kde poľovné združenia budujú vodné plochy nielen pre kačice na odstrel, ale aj pre obojživelníky, ktorých sa nikto nedotkne. Zazverenie krajiny drobnou zverou, ktoré nepriamo pomáha aj dravcom a spevavým vtákom. Dohľadávka (vyhľadávanie postrelenej alebo zrazenej zveri farbiarom, teda špeciálne vycvičeným psom) po strete s autom, ktorá skracuje utrpenie zveri bez ohľadu na to, či ju niekto neskôr ulovil alebo nie.
Skutočný poľovník – nie ten, čo prišiel raz do roka postriehnuť jeleňa pre fotku na sociálnu sieť, ale ten, čo pozná revír po vôni mokrej hliny a vie, kde má diviačia svinka tento rok bahnisko – je často lepší strážca biotopu než mnohí, čo o prírode iba píšu petície. A rovnako platí, že ochranár, ktorý strávil roky sledovaním populácie tetrova, vidí súvislosti, ktoré poľovníkovi ostávajú skryté, lebo ich jednoducho nemá čas alebo dôvod sledovať.
Spor medzi poľovníctvom a ochranou prírody sa asi nikdy úplne nevyrieši, lebo nejde o spor dvoch názorov, ale o spor dvoch spôsobov, ako mať rád tú istú vec. Jeden ju chce nechať na pokoji. Druhý ju chce spravovať tak, aby prežila aj v krajine, ktorú sme jej nechali čoraz menej. Otázka nie je, kto z nich má pravdu. Otázka je, či sa oba tábory dokážu pozrieť na tú srnu na lúke a priznať si, že ani jeden z nich by ju tam bez toho druhého už dávno nevidel.