Sedím na posede, teda na drevenej stavbe, z ktorej sa v pokoji pozoruje a strieli zver, je pol šiestej ráno, slnko sa ešte len rozmýšľa, či vyjde, a na okraji zrazeniny lúky sa má objaviť srnec, ktorého sledujem už tri týždne. Zrazu z lesnej cesty pod posedom vybehne bíger s neónovým vodidlom a za ním rozospatý majiteľ v šuchoriacej sa bunde. Srnec je preč skôr, než stihnem zdvihnúť ďalekohľad. Turista sa ani neobzrie, ja nemám komu vynadať, a zver, ktorá mi mala urobiť radosť na výrade, čiže na oficiálnej prehliadke ulovenej zveri, je niekde v susednom chotári. Toto nie je príbeh o zlom turistovi. Je to príbeh o lese, ktorý patrí obom, a nikto sa to poriadne nedozvedel.
Kto tu vlastne má prednosť
Slovenský les je zvláštna vec — právne nikoho a fakticky každého. Poľovný revír je vymedzené územie, kde má poľovné združenie právo a povinnosť hospodáriť so zverou, ale to neznamená, že si ho môže oplotiť a zavesiť ceduľu "vstup zakázaný". Turista má právo chodiť po lesných cestách a chodníkoch, poľovník má právo a povinnosť tam loviť, upravovať kŕmidlá a chodiť na posliedku, teda pomalú prechádzku revírom s cieľom zver spozorovať alebo skontrolovať stopy. Konflikt nevzniká z toho, že by niekto nemal kde byť. Vzniká z toho, že nikto nevie, kedy má byť ten druhý opatrnejší.
Poľovníci majú tendenciu myslieť si, že les je ich chrám a turista v ňom je votrelec s kockovanou termoskou. Turisti si zas často myslia, že poľovníctvo je nejaká anachronická záľuba pánov s fúzmi, ktorí strieľajú srnky pre zábavu. Oboje je karikatúra a oboje škodí. Skutočnosť je nudnejšia a praktickejšia: ide o časové okná. Ráno a večer, keď je zver najaktívnejšia, je zároveň čas, keď má poľovník najvyššiu šancu na úspešnú postriežku, teda čakanie na vhodnom mieste na zver. Práve vtedy sa turistovi so psom bez vôdzky môže stať, že jeho labrador s nadšením preletí cez celú posliedku a rozbehá všetko, čo sa v okruhu kilometra ešte len chystalo vyjsť na pastvu.
Vôdzka nie je trápenie psa
Najčastejší zdroj napätia medzi poľovníkmi a turistami nie sú ani tak ľudia, ako ich psy. Voľne behajúci pes v revíri počas obdobia kladenia mláďat, teda približne od apríla do júna, dokáže spôsobiť viac škody než by sa čakalo od zvieraťa, ktoré len chce hodiť loptičku. Srnčatá a zajačatá sa v prvých týždňoch života nehýbu — ležia nehybne v tráve, spoliehajúc sa na svoju maskovaciu farbu, a matka ich navštevuje len na kŕmenie. Pes ich nájde čuchom skôr, než ich nájde človek zrakom, a inštinkt urobí zvyšok.
Zákon o poľovníctve umožňuje usmrtiť túlavého psa, ktorý preukázateľne prenasleduje zver mimo dohľadu majiteľa. Nie je to hrozba, je to posledná záchranná brzda, ktorú by nikto z nás nechcel použiť.
Tento paragraf turistov spravidla vyľaká viac než čokoľvek iné, a to je v poriadku — má vyľakať. Ale nejde o vyhrážku poľovníkov, je to opísanie krajnej situácie, ktorá sa v praxi rieši úplne inak: telefonátom, dohovorom, väčšinou aj ospravedlnením. Stačí, aby pes bol na vôdzke tam, kde je to nutné, a deväťdesiat percent problémov zmizne skôr, než vôbec vznikne.
Ako sa to dá vyriešiť bez vojny
Riešenie nie je v tom, že jedna strana ustúpi a druhá vyhrá. Je v informácii, ktorá príde v pravý čas. Poľovné združenia čoraz častejšie označujú revíry tabuľami s časom plánovaného lovu, obce zverejňujú harmonogramy spoločných poľovačiek na úradných tabuliach aj online, a rozumný turista si pred výletom do lesa pozrie, či sa práve nechystá naháňačka. Rozumný poľovník zase vie, že cyklotrasa označená turistickou značkou nezmizne len preto, že by sa mu lepšie strieľalo bez svedkov, a svoju postriežku si zvolí kúsok bokom.
Najlepšie fungujúce revíry, ktoré poznám, majú jednu spoločnú vec — poľovníci sa s turistami rozprávajú, nie na nich kričia. Vysvetlia, prečo je pes na vôdzke dôležitý, prečo prikrmovanie zveri v zime nie je rozmaznávanie, ale nutná pomoc pri nedostatku prirodzenej potravy, a prečo dohľadávka postrelenej zveri s farbiarom, teda psom vycvičeným na sledovanie farby, čiže krvnej stopy, môže trvať aj niekoľko hodín a nikto počas nej nechce byť rušený. Turista, ktorý raz videl farbiara pri práci, si o poľovníctve nemyslí to, čo predtým. A poľovník, ktorý raz vysvetlil dieťaťu na chodníku, prečo má vysokú sedačku na strome, si zväčša uvedomí, že práve vychoval budúceho spojenca lesa, nie protivníka.
Les sa nedá rozdeliť plotom ani harmonogramom bez trhlín. Dá sa len zdieľať s rešpektom k tomu, že niekto iný má v tú istú chvíľu v tom istom priestore úplne iný dôvod tam byť. A to platí pre poľovníka na posede rovnako ako pre turistu s bígrom na neónovom vodidle.