Stojím na rakúskej posliedke — teda presnejšie na tom, čo Rakúšan nazýva Pirsch — a sprievodca mi práve vysvetlil, že ak minem jeleňa na sto metrov, zaplatím pokutu za zbytočne postrelenú trávu. Žartoval. Asi. Ale presne v tej chvíli mi došlo, že poľovníctvo za hranicou nie je len o inom jazyku príkazov. Je to iný svet, kde sa tie isté slová — revír, výrad, dohľadávka — chovajú úplne inak.
Rakúsko: papiere, čísla a nemecká presnosť
Prvé, čo Slováka v Rakúsku prekvapí, je byrokracia, ktorá by u nás vyvolala revolúciu. Jagdkarte, teda poľovný lístok, si nekúpite len tak — musíte preukázať skúšky, poistenie, a v niektorých spolkových krajinách aj psychotest strelenia zveraže. Revíry sú prenajaté na roky dopredu, často za sumy, ktoré by na Slovensku stačili na kúpu malého hospodárstva. Rakúšan si svoj revír stráži ako rodinné striebro a keď povie, že plán lovu je záväzný, myslí to doslova — prekročenie kvóty na jelenej zveri sa rieši nie napomenutím, ale odobratím nájmu.
Zato technika a disciplína strelby sú na inej úrovni. Postriežka pri krmovisku vyzerá ako choreografia: presný čas, presné miesto, žiadne zbytočné pohyby. Farba, teda krv postrelenej zveri, sa dohľadáva s farbiarom, ktorý má často papiere dlhšie než majiteľ. Rakúšania berú kynológiu takmer nábožensky — pes bez skúšok na dohľadávku je tu skôr výnimka než pravidlo.
Maďarsko: divina ako národné bohatstvo
Maďarsko je iná pieseň. Tam, kde Rakúsko šetrí a počíta, Maďarsko hostí. Krajina žije z poľovníckej turistiky ako máloktorá iná v Európe — zahraniční klienti, hlavne z Nemecka a Talianska, platia za jedného kapitálneho jeleňa počas ruje sumy, z ktorých by sa dal postaviť poľovnícky domček s verandou. Maďarské revíry v Zadunajsku a na Veľkej uhorskej nížine patria medzi najbohatšie na kontinente, čo sa raticovej zveri týka — jelenej, danielej aj muflónej.
Kto raz počul rev jeleňa na maďarskej puszte v septembrovom svitaní, ten pochopí, prečo sem Nemci lietajú lietadlom kvôli jednému výstrelu.
Slovenského poľovníka tu prekvapí aj to, ako sa tam pristupuje k prikrmovaniu. Kým u nás je zimné prikrmovanie skôr núdzovou pomocou, v Maďarsku je súčasťou celoročného manažmentu revíru s presnými dávkami kukurice a repky, lebo od kondície zvere priamo závisí veľkosť parožia — a teda aj cena, ktorú za odstrel zaplatí bohatý hosť. Poľovníctvo sa tu miestami tak trochu podobá farmárčeniu s puškou namiesto motyky, čo niektorým Slovákom vadí a iným sa práve preto páči.
Čo si z toho slovenský poľovník odnesie
Najväčší rozdiel nie je vo výbave ani v zákonoch, hoci aj tie sa líšia dosť na to, aby vás prekvapili pri colnej kontrole so zbraňou. Je to v pomere medzi lovom ako remeslom a lovom ako produktom. U nás si väčšina poľovníkov stále drží revír ako niečo, čo sa stará samo o seba a odmenou je jedna dobrá rana za sezónu. V Rakúsku aj Maďarsku sa čoraz viac stráca hranica medzi poľovníctvom a službou — a to nie je ani dobre, ani zle, len iné.
Keď sa vrátite domov, na svoj posed sa pozeráte trochu inak. Možno bez tej nemeckej presnosti a bez maďarskej pohostinnosti, ale s väčšou vďakou za to, že tu ešte niekto strieľa jeleňa preto, že ho chce dohľadať a nie preto, že to zaplatil klient z Mníchova.