Stojím vlani v januári na záhone po členky v snehu, s nožom v ruke, a vyťahujem pór, akoby som kradol zemiaky susedovi. Teplomer ukazoval mínus jedenásť, ruky mi tuhli, a pór tam stál rovný ako sviečka, zelený navrchu, biely dole, akoby mu bolo úplne jedno, že okolo neho zamrzla aj rozmarínová bylinková špirála, na ktorú som bol taký pyšný. Vtedy som pochopil, prečo starí záhradkári v horských dedinách pór nikdy nevyťahovali na jeseň celý. Nechávali si ho v zemi ako poistku, keď dôjdu zemiaky a kapusta začne byť nudná.
Výsev, ktorý sa neponáhľa
Pór je zelenina pre trpezlivých ľudí, čo je možno dôvod, prečo ho toľkí obchádzajú v prospech rýchlejšej cibule. Výsev na priesady robím koncom februára až v marci, doma na okne alebo v pareniskovom debnení, ak bývate niekde vo Zvolenskej kotline či na Orave, kde sa jarné mrazy vedia vrátiť aj v máji ako nevítaná návšteva. Semienka sú drobné, vysievam ich hustejšie, než by som si trúfol pri paradajkách, lebo klíčivosť pórového osiva rok od roka klesá a po dvoch rokoch v šuplíku už na neho radšej ani nespoliehajte.
Priesady rastú pomaly, tenké ako struny, a keď sú asi na hrúbku ceruzky a majú tri až štyri listy, čas na presádzanie prišiel. Toto je moment, kde sa pór líši od skoro všetkého ostatného v záhrade: korienky sa skrátia nožnicami asi na tri centimetre, listy podobne, a sadenička sa strčí do dier hlbokých pätnásť až dvadsať centimetrov, urobených kolíkom. Nezasypáva sa, len sa zaleje, aby sa diera sama upchala pôdou. Presne táto medzera medzi hlinou a stonkou je dôvod, prečo dostanete tú krásnu bielu, mäkkú časť, po ktorej sa v recepte pýta a nie po zelenej vňati.
Leto plné hrnčenia a trpezlivosti
V nížinách okolo Šiah alebo na južnom Slovensku, kde leto vie byť suché ako papier, pór potrebuje pravidelnú závlahu, inak zdrevenie a chuťovo sa zmení na niečo medzi cibuľou a preglejkou. Ja polievam raz za týždeň poriadne, nie denne po trochu, lebo plytké zalievanie vychováva korienky lenivé a plytké, presne tak, ako to robí aj paradajkám. Popri tom sa oplatí okopávanie a takzvané hrnčenie, teda prihŕňanie zeminy k stonke, ktoré tú bielu časť ešte predĺži. Robím to dva- až trikrát počas leta, naposledy niekedy začiatkom septembra.
Odrody, ktoré mi v praxi fungovali najlepšie, sú Bulgarski Giant pre letný a jesenný zber a Elefant pre zimné mrazuvzdorné varianty, ktoré prežijú aj poriadnu nádielku snehu bez mulčovania. Skúšal som aj módne fialovkasté odrody typu Blue Solaise, vyzerajú síce parádne na fotke do magazínu, ale v praxi sú menej odolné voči neskorým mrazom, ak nie sú poriadne zahrnuté zeminou. Jedna sezóna mi takto zamrzla takmer polovica záhonu, pretože som podľahol vzhľadu na obale semienok namiesto zdravého rozumu.
Pór netreba chrániť pred zimou, treba ho pred zimou schovať dostatočne hlboko do zeme — zvyšok si vyrieši sám.
Ako ho dostať cez zimu bez ujmy
Toto je čas, keď sa pór stáva hviezdou záhrady, práve keď všetko ostatné dávno leží pod fóliou alebo v pivnici. Vo vyšších polohách, na Kysuciach, Orave, v okolí Ružomberka, kde mrazy vedia klesnúť pod mínus pätnásť, sa oplatí okolo rastlín navŕšiť hrubšiu vrstvu slamy alebo suchého lístia, hlavne ak sneh dlho nepríde a mráz udrie na holú zem. Pór sám osebe znesie mráz do mínus dvadsať, problém nastáva, keď zamrzne a rozmrzne dokola niekoľkokrát za sebou, vtedy sa vlákna vo vnútri poškodia a stonka po rozmrazení zosliznie.
Balkónoví pestovatelia nemusia smútiť, pór sa dá pestovať aj vo vyššej truhlici, minimálne tridsať centimetrov hlbokej, len treba počítať s tým, že na mráz pod mínus desať treba truhlicu obaliť netkanou textíliou alebo ju prisunúť bližšie k stene domu, kde je aspoň trochu tepla. Zberám ho priebežne celú zimu, koľko práve potrebujem do polievky alebo na pórovú nátierku, a nechávam zvyšok v zemi až do jari. Nič ma tak nepoteší uprostred februára ako čerstvá zelenina vytiahnutá spod snehu vlastnými rukami, zatiaľ čo v obchode leží iba dovezená a povädnutá náhrada.