Stojím nad kusom, srdce mi ešte búši od výstrelu a rúk sa mi trochu chveje – nie od chladu, hoci je november a hmla sa drží pri zemi ako opitá. Farbiar sedí vedľa mňa a sleduje ma s takým výrazom, akoby chcel povedať: no tak, vieš čo teraz nasleduje. A ja viem. Odlomím vetvičku z najbližšieho smreka, na chvíľu ju podržím medzi perami – vlastnými, nie zveri – a potom ju vložím kusu do papule. Posledný pohryz. Rituál, ktorý som robil stokrát a pri ktorom mi to nikdy nezovšednelo.
Pre niekoho je to len gesto, možno až smiešne v čase, keď sa zver fotí na mobil skôr, než vychladne. Ale ten, kto strávil v revíri viac než pár víkendov, vie, že tu nejde o poveru. Ide o hranicu medzi lovom ako záľubou a lovom ako remeslom, ktoré má svoje pravidlá a svoju pokoru. Posledný pohryz je moment, keď poľovník prestáva byť tým, kto vystrelil, a stáva sa tým, kto preberá zodpovednosť za to, čo práve urobil.
Odkiaľ to vlastne pochádza
Koreň zvyku siaha do stredoveku, keď sa lov riadil presne definovanými pravidlami dvorských poľovníckych rádov. Zver vtedy nebola len mäso na výrad – bola súčasťou sveta, s ktorým mal človek zmluvu, hoci nepísanú. Posledný hryz symbolizuje, že zver ešte raz, naposledy, okusuje svoj revír. Že odchádza s niečím v papuli, nie s prázdnym pyskom, ktorý by naznačoval hladnú, nedôstojnú smrť. Niektorí historici tvrdia, že pôvod je ešte starší, viažuci sa na germánske a slovanské predstavy o tom, že duša zveri musí dostať na cestu poslednú almužnu z toho, čo poznala celý život – z lesa.
V praxi to vyzerá jednoducho: vetvička z duba, smreka, jedle alebo buka, podľa toho, čo rastie najbližšie, sa vloží kusu medzi zuby po vyvrhnutí, respektíve hneď po dohľadávke, ak šlo o poranenú zver, ktorú farbiar dohľadal po farbe. Nie je to naddimenzovaná ceremónia. Trvá pár sekúnd. Ale tie sekundy majú váhu, ktorú necíti nikto, kto v revíri nestrávil dostatok času na to, aby pochopil, že zver nie je trofej na stenu, ale živá bytosť, ktorej sme práve ukončili život.
Kto sa nad zverou nezastaví ani na chvíľu po výstrele, ten by mal zvážiť, či mu ide o lov, alebo len o strieľanie.
Rituál, ktorý sa nedá naučiť z knihy
Mladí adepti sa ma často pýtajúmi, prečo sa tomu venovať, keď to nie je v žiadnom zákone, žiadna vyhláška to nevyžaduje. Odpovedám im vždy rovnako: práve preto. Zákon vyžaduje vôdzku pri psovi na poľovačke, bezpečnostné vzdialenosti pri streľbe, evidenciu úlovkov. Ale úctu k zveri nevyžaduje nikto. Tá musí prísť sama, od človeka, ktorý pochopil, že postriežka na posede alebo posliedka lesom nie je súťaž, kto skôr stlačí spúšť, ale dohoda s prírodou, že si z nej niečo berieme len vtedy, keď to robíme s rešpektom.
Videl som skúsených poľovníkov, ktorí po výstrele stáli nad kusom dlhšie, než trvala samotná postriežka. Videl som aj mladých chalanov, ktorí posledný pohryz vykonali automaticky, mechanicky, ako keby odškrtávali položku na zozname. Rozdiel medzi nimi nebol v rokoch praxe, ale v tom, či si uvedomovali, čo práve v rukách držia. Nie mäso. Nie trofej. Život, ktorý sa práve skončil ich rukou.
Prečo to stále robíme
Niekto povie, že je to sentimentálne, že v čase moderných zbraní a presných optík je takýto rituál prežitkom. Možno má pravdu. Ale poľovníctvo nie je len o technike, o kalibri, o tom, ako rýchlo dôjde k výradu. Je to remeslo, ktoré sa dedí z generácie na generáciu aj cez takéto drobné gestá. Keď vložím vetvičku do papule uloveného kusa, nerobím to pre zver – tá to už nevníma. Robím to pre seba, aby som si pripomenul, že som práve prekročil hranicu medzi životom a smrťou, a že táto hranica si zaslúži viac než len suchý zápis do poľovníckeho denníka.
Hmla sa medzitým rozišla, slnko preráža cez konáre a ja balím výbavu. Vetvička zostáva tam, kde má byť. Zajtra prídem znova, na inú postriežku, s iným kusom pušného prachu v opasku. Ale ten rituál pôjde so mnou vždy – nie ako povera, ale ako pripomienka, že lov je vec pokory, nie víťazstva.