Stojíte na Karlovom moste o desiatej doobeda a máte pocit, že ste súčasťou pouťovej atrakcie, len namiesto vozíka vás tlačí dav ľudí s výsuvnými tyčami na telefón. Niekto vedľa vás kričí meno svojej skupiny, iný fotí holuba, akoby to bol posledný exemplár na planéte. Praha je nádherná, to nikto nespochybňuje. Problém je, že to vie približne osem miliónov turistov ročne a všetci si to chcú overiť na tom istom moste, v tú istú hodinu, s tou istou fotkou katedrály v pozadí.
Centrum sa premenilo na živý skanzen so vstupným v podobe ceny za pivo, ktoré v Starom Meste stojí toľko, čo obed v reštaurácii o dve stanice metra ďalej. Dobrá správa je, že Praha má okrem tejto vitríny aj reálny život a ten sa odohráva pár zastávok od centra, kde sa dá stále sadnúť do kaviarne bez rezervácie a nemusieť sa pretláčať okolo skupinky s dáždnikom.
Žižkov a jeho pomník, ktorý nikto nefotí
Žižkov je štvrť, ktorá sa dlho tvárila, že ju nezaujíma, čo si o nej myslí zvyšok mesta. Má najvyššiu koncentráciu krčiem na hlavu obyvateľa v celej Prahe a televíznu vežu s bábätkami, ktoré po nej lezú ako čierne larvy — dielo umelca Davida Černého, ktoré vyvolávalo pohoršenie, kým sa nestalo symbolom. Vitkov s obrovskou jazdeckou sochou Jana Žižku je miesto, odkiaľ vidno celé mesto, a pritom tam počas týždňa stretnete skôr miestnych so psom než organizovaný zájazd.
Kaviarne na Ríhovej či Seifertovej ulici fungujú bez turistického cenníka, čašníci sa nesnažia predať vám pivo v suvenírovom pohári. Je to Praha bez kostýmu, taká, akú poznajú ľudia, čo tam bývajú a ráno chodia na tramvaj, nie na fotenie.
Vršovice namiesto Karlovho mosta
Vršovice sú štvrť, kde sa architektúra prelína medzi secesiou a socialistickým realizmom bez toho, aby to niekomu vadilo. Nájdete tam druhú vlnu pražských kaviarní — tie, čo otvorili ľudia, ktorí sa nechceli tlačiť do preplneného centra s nájmom, aký platia banky za pobočku. Vršovická tržnica bola kedysi zanedbaná hala, dnes je to miesto, kde si dáte obed z lokálnych surovín a vypočujete si džez zo starého gramofónu, pretože niekomu sa chcelo obnoviť budovu namiesto búrania.
Praha, ktorú hľadajú cestovatelia unavení z davov, nie je ďaleko — len treba prejsť tri stanice metra a prestať fotiť to isté, čo už odfotilo desať miliónov ľudí pred vami.
Vršovice majú aj výhodu polohy — sú blízko Vyšehradu, kde sa dá prejsť po hradbách s výhľadom na Vltavu bez toho, aby ste sa museli predierať cez turistov s vlajočkou v ruke. Vyšehrad je paradoxne staršie miesto ako Hrad, no turisti oň nemajú veľký záujem, čo je ich strata a naša výhoda.
Holešovice a fabrika, ktorá sa stala galériou
Holešovice boli priemyselná štvrť, dnes je to miesto, kam chodia Pražania na víkendový trh alebo do galérie DOX, ktorá sídli v bývalej fabrike a vystavuje umenie, pri ktorom sa oplatí stráviť viac než desať sekúnd na fotku. Okolo Veletržní ulice vzniklo niekoľko podnikov, kde varia jedlo bez turistickej prirážky a bez anglického menu s fotkami jedál — čo je vlastne dobré znamenie, že varia pre ľudí, nie pre priemer.
Praha sa nedá zbaviť davov v centre, to je fakt, s ktorým treba počítať rovnako ako s cenou vstupenky na Hrad. Dá sa im ale ušetriť čas aj nervy, keď sa človek rozhodne, že katedrálu videl na fotke stokrát a teraz chce vidieť mesto, ktoré v nej ešte stále býva.