Predstavte si tabuľku v Exceli, ktorú si niekto otvorí v nedeľu večer, s pivom v ruke, a zrazu zistí, že do dôchodku mu chýba presne 1,2 milióna eur. Nie 1,1. Nie 1,3. Presne 1,2. Znie to ako absurdná presnosť pre niečo tak neisté ako budúcnosť, ale presne takto uvažuje čoraz viac ľudí, ktorí narazili na pravidlo 4 percent. A keď ho pochopíte, prestanete sa pozerať na výplatu ako na jediný zdroj obžievania — začnete sa pozerať na svoje úspory ako na stroj, ktorý raz môže platiť vás.
Odkiaľ sa to číslo vzalo
Pravidlo pochádza zo štúdie finančného poradcu Williama Bengena z deväťdesiatych rokov, ktorý sa pýtal jednu praktickú otázku: koľko peňazí si môže dôchodca vybrať z investičného portfólia každý rok tak, aby mu vydržali aspoň tridsať rokov, bez ohľadu na to, aké búrky prejdú trhom. Odpoveď, ktorú neskôr potvrdila slávna štúdia Trinity University, znela — štyri percentá z počiatočnej hodnoty portfólia, upravované každý rok o inflaciu. Portfólio zložené prevažne z akcií a dlhopisov takýto výber v drvivej väčšine historických období prežilo. Nie vždy, ale takmer vždy, a to je vo financiách slušný výsledok.
Matematika je až urážlivo jednoduchá. Ak chcete žiť z ročného výberu 4 percent, potrebujete namnožiť svoje výdavky dvadsaťpäť krát. Minie vaša domácnosť 20 000 eur ročne? Potrebujete pol milióna. Minie 40 000? Milión. Nie je to rada, ako zbohatnúť. Je to rovnica, ktorá vám povie, kde presne stojíte na ceste k tomu, aby ste jedného dňa mohli povedať svojmu šéfovi zbohom bez toho, aby vám z toho behal mráz po chrbte.
Prečo to nie je zákon prírody
Problém nastáva vtedy, keď si ľudia zamenia pravidlo za istotu. Bengenova štúdia sa opierala o americký trh dvadsiateho storočia, ktorý mal, povedané slušne, výnimočne dobré desaťročia. Súčasní ekonómovia, vrátane samotného Bengena, dnes hovoria skôr o pásme medzi 3 a 5 percentami, podľa toho, aké zloženie portfólia máte, aké sú aktuálne ocenenia akcií a koľko rokov chcete zo svojich úspor žiť. Niekto, kto plánuje odísť z práce v štyridsiatich a žiť z portfólia päťdesiat rokov, potrebuje väčšiu rezervu ako človek, ktorý sa na dôchodok pripravuje v pravidelnom veku a počíta s tridsiatimi rokmi.
Pravidlo 4 percent nie je návod na to, koľko peňazí potrebujete. Je to spôsob, ako si položiť správnu otázku.
Druhá vec, ktorú si ľudia radi nevšímajú, sú takzvané sekvenčné riziká — to, že dva prvé roky po odchode z práce môžu rozhodnúť o osude celého portfólia. Ak trh klesne práve v momente, keď začnete vyberať peniaze, škoda je oveľa väčšia, než keby rovnaký pokles prišiel o desať rokov neskôr, keď už portfólio narástlo. Práve preto skúsenejší investori odporúčajú mať k dispozícii hotovostnú rezervu na jeden až dva roky výdavkov, aby v zlom roku nemuseli predávať akcie so stratou.
Čo si z toho zobrať do reálneho života
Číslo 25-násobku ročných výdavkov je skvelý orientačný bod, nie posvätný grál. Niekto, kto má vedľajší príjem z prenájmu bytu alebo malý dôchodok garantovaný štátom, môže s pokojným svedomím vyberať aj o kúsok viac. Niekto, kto plánuje žiť z investícií štyridsať rokov a nemá žiadny iný zdroj príjmu, by mal byť konzervatívnejší a počítať skôr s 3,3 percentami, čo v praxi znamená potrebu takmer o tretinu väčšieho portfólia.
Najzaujímavejšie na celom pravidle nie je samotné číslo, ale to, čo spôsobuje v hlave človeka, ktorý si ho raz naozaj spočíta. Prestane sporenie vnímať ako obeť a začne ho vnímať ako kupovanie si hodín svojho vlastného života. A keď si raz uvedomíte, že každých 25 eur mesačne navyše vám v konečnom dôsledku znamená menej dní, kedy musíte v pondelok ráno vstávať na budík kvôli niekomu inému, tabuľka v Exceli prestane byť nudná. Stane sa z nej mapa.