Fotografia šiat, o ktorej sa pred rokmi hádal celý internet, nebola trik ani optický klam v obvyklom zmysle. Bola to ukážka toho, ako veľmi si mozog farbu domýšľa.
Oko meria svetlo, mozog dopočíta zvyšok
Do oka dopadá zmes vlnových dĺžok, ktorá závisí od predmetu aj od osvetlenia. Aby mala farba zmysel, mozog musí osvetlenie odpočítať — inak by biely papier vyzeral na západe slnka oranžovo. Tento odhad robíme neustále a bez toho, aby sme o ňom vedeli.
Keď má obrázok nejasné osvetlenie, odhad sa u rôznych ľudí líši. A s ním sa líši aj vnímaná farba.
Rozdiely priamo v oku
Pomer čapíkov citlivých na jednotlivé farby sa medzi ľuďmi mení. Časť populácie rozlišuje odtiene červenej a zelenej horšie, iní naopak jemnejšie. Existujú aj náznaky, že malá skupina žien má štvrtý typ čapíka a vidí odtiene, ktoré ostatní nerozlíšia.
Farba nie je v predmete. Vzniká až vtedy, keď svetlo dorazí do mozgu.
Vplyv jazyka a zvyku
Ľudia, ktorých jazyk rozlišuje dve rôzne slová pre svetlomodrú a tmavomodrú, tieto odtiene rozoznávajú v testoch rýchlejšie. Nevidia inak, ale venujú rozdielu väčšiu pozornosť. Podobne fungujú aj profesie, ktoré s farbou denne pracujú.
Prečo sa nedá overiť, či vidíme rovnako
Zhodneme sa, že tráva je zelená, pretože sme sa to slovo naučili na tom istom predmete. Či je vnútorný zážitok rovnaký, sa dnešnými prostriedkami zistiť nedá. Je to jedna z mála otázok, ktorá zostáva otvorená nie pre nedostatok údajov, ale pre povahu samotnej otázky. Časť ľudí navyše vníma odtiene nad rámec bežného priemeru a časť ich rozlišuje menej, pričom väčšina z nich o tom celý život nevie.