V piatok o 15:47 stojí na hlavnej stanici v Bratislave zhluk ľudí s malými ruksakmi. Nie kufre na kolieskach, nie taška na mesiac v Chorvátsku — len ruksak, slúchadlá a telefón s otvorenou appkou, kde je vlak do Brna. O dve hodiny budú sedieť v bare, ktorý im odporučil niekto na TikToku, v nedeľu večer budú späť v posteli a v pondelok na porade sa nikto ani nespýta, kde boli. A práve o to ide.
Generácia Z, teda ľudia narodení zhruba medzi rokom 1997 a 2012, dovoluje inak než ich rodičia aj starí rodičia. Kým predchádzajúce generácie si dovolenku predstavovali ako jeden veľký, dôkladne naplánovaný blok — dva týždne pri mori, all inclusive, kufre plné krémov na opaľovanie — mladí ľudia dnes skladajú svoj voľný čas z útržkov. Piatok do Viedne, o mesiac Krakov, o dva mesiace Lyon. Žiadny veľký nápor, žiadne mesiace šetrenia, žiadne sklamanie, keď prší celý týždeň v jedinej dovolenke roka.
Dovolenka ako produkt s krátkou trvanlivosťou
Dá sa to vysvetliť peniazmi — a čiastočne aj treba. Mladí ľudia v strednej Európe majú menej istoty na trhu práce, väčšinu zarábajú na zmluvy na dobu určitú alebo ako freelanceri, a investovať niekoľko tisíc eur do jednej dovolenky im príde ako stávka, ktorú si nemôžu dovoliť prehrať. Rozdeliť rozpočet na štyri kratšie výlety je psychologicky bezpečnejšie: ak jeden nevyjde, zvyšné tri to vykompenzujú.
Ale vysvetlenie cez peňaženku by bolo príliš jednoduché. Skutočný dôvod leží niekde v tom, ako táto generácia vôbec vníma čas. Vyrastali v prostredí, kde sa obsah konzumuje v pätnásťsekundových dávkach, kde pozornosť je vzácny a rýchlo miznúci zdroj. Týždňová dovolenka vyžaduje niečo, čo mnohí z nich nemajú natrénované — schopnosť zotrvať v jednej situácii dlho a nechať sa ňou nudiť predtým, než príde skutočný oddych. Krátky výlet túto námahu obchádza. Príde intenzita, zážitok, fotky, a potom rýchly návrat domov skôr, než sa čokoľvek stihne sfľakatiť.
Nechceme dovolenku, ktorá nás má zachrániť pred celým rokom. Chceme si dať pauzu skôr, než nás rok stihne zničiť.
Susedné mesto ako nová exotika
Praha, Krakov, Viedeň, Budapešť — mestá, ktoré ich rodičia považovali za tranzitné body na ceste niekam ďalej, sa pre generáciu Z stali samotným cieľom. Netreba lietadlo, netreba plánovať mesiace vopred, netreba riešiť poistenie a vízum. Stačí piatok popoludní, nabitý telefón a airbnb, ktoré niekto odporučil v komentári pod reelom.
Táto forma cestovania má aj tichšiu, menej romantickú stránku — je to reakcia na permanentnú únavu z výkonu. Kým rodičia si dovolenku predstavovali ako odmenu za celoročnú drinu, mladí ľudia si mikrodovolenky dávkujú ako prevenciu, nie ako odmenu. Nečakajú, kým vyhoria. Odchádzajú skôr, v pravidelných intervaloch, akoby si medzimestský výlet naordinovali ako vitamín, nie ako luxus.
Koniec veľkej dovolenky, alebo len jej premena?
Cestovné kancelárie si to už všimli. Klasické balíčky „týždeň pri mori“ strácajú u mladších klientov na obľube, zatiaľ čo rezervácie krátkych pobytov na tri dni v susedných krajinách rastú dvojciferným tempom. Nie je to koniec dovolenky ako takej — je to jej rozdrobenie na menšie, ľahšie stráviteľné kúsky, ktoré sa dajú konzumovať priebežne, medzi prácou, seriálmi a nekonečným scrollovaním.
Možno je to práve tá forma cestovania, ktorá bude o dvadsať rokov pôsobiť ako samozrejmosť, zatiaľ čo dvojtýždňová dovolenka pri mori bude znieť ako niečo, čo si mohli dovoliť len ľudia s väčšou trpezlivosťou — alebo s menším množstvom otvorených kariet v telefóne.