Otázka, ktorú položí každé dieťa a málokto na ňu vie odpovedať bez zaváhania. Odpoveď je pritom jednoduchá a týka sa oboch úkazov naraz — modrej oblohy cez deň aj červánkov večer.
Svetlo sa rozbíja o vzduch
Slnečné svetlo je zmesou všetkých farieb. Keď prechádza atmosférou, naráža na molekuly plynov, ktoré sú oveľa menšie než vlnová dĺžka svetla. Takéto častice rozptyľujú krátkovlnné farby — modrú a fialovú — mnohonásobne silnejšie než dlhovlnnú červenú. Modré svetlo sa preto rozsype po celej oblohe a k oku prichádza zo všetkých strán.
Prečo teda nevidíme oblohu fialovú, keď sa fialová rozptyľuje ešte viac? Jednak jej Slnko vyžaruje menej a jednak je ľudské oko na fialovú podstatne menej citlivé než na modrú.
Večer má svetlo dlhšiu cestu
Keď je Slnko nízko nad obzorom, jeho lúče prechádzajú atmosférou pod ostrým uhlom, a teda podstatne dlhšou dráhou. Modrá zložka sa cestou rozptýli takmer celá a k pozorovateľovi doletí to, čo zostane: oranžová a červená. Preto sú západy najfarebnejšie vtedy, keď je vo vzduchu viac častíc — po búrke, pri prachu alebo dyme.
Modrá obloha aj červený západ sú ten istý jav. Líšia sa len tým, koľko vzduchu muselo svetlo prekonať.
A na Marse?
Presne opačne. Riedka atmosféra plná jemného prachu rozptyľuje svetlo inak, takže marťanská denná obloha má maslovo hnedastý odtieň — a západy Slnka sú tam modré. Fotografie z roverov to potvrdili už pred rokmi.
Prečo sú oblaky biele
Kvapôčky vody v oblakoch sú oveľa väčšie než molekuly vzduchu, a preto rozptyľujú všetky farby rovnako. Zmes všetkých farieb vnímame ako bielu. Keď oblak zhustne a svetlo cezeň neprejde, javí sa sivý až tmavý. Ten istý princíp vysvetľuje, prečo je mlieko biele a prečo hmla nemá farbu — o veľkosti častíc rozhoduje, či sa svetlo triedi, alebo len rozptyľuje.