Polárna žiara vyzerá ako závoj, ktorý sa pohybuje po oblohe. V skutočnosti ide o žiarenie plynov vo výške stoviek kilometrov, kde už atmosféra takmer nie je.
Slnečný vietor a magnetické pole
Zo Slnka neustále prúdia nabité častice. Magnetické pole Zeme ich väčšinu odkloní, no pri póloch ich zvedie do atmosféry. Tam narazia do atómov plynov, odovzdajú im energiu a tie ju vzápätí vyžiaria ako svetlo.
Každý plyn svieti inak
Najbežnejšia zelená pochádza z kyslíka vo výške okolo sto kilometrov. Vzácnejšia červená vzniká z toho istého kyslíka vyššie, kde je taký riedky, že svetlo vydá až po dlhšom čase. Modré a fialové odtiene dodáva dusík. Farba teda hovorí, ktorý plyn a v akej výške bol zasiahnutý.
Polárna žiara je viditeľný okraj magnetického štítu, ktorý planétu chráni.
Prečo sa hýbe
Tvar sledujú siločiary magnetického poľa, ktoré sa pod tlakom slnečného vetra prehýbajú. Preto žiara pripomína záclonu s pásmi a vlnami. Pri silných búrkach sa dá pozorovať aj v strednej Európe — v minulosti takéto úkazy vyvolávali paniku, pretože obloha nad Uhorskom sčervenela.
Prečo nie je na fotke a naživo rovnaká
Ľudské oko vníma slabé svetlo prevažne bunkami, ktoré nerozlišujú farbu, takže slabšiu žiaru vidíme skôr sivobielu. Fotoaparát s dlhou expozíciou farby nazbiera a zobrazí sýto. Rozdiel medzi fotografiami a skutočným zážitkom preto nie je podvod, ale rozdiel v citlivosti.