Otázka znie naivne, no patrí k tým, ktoré posunuli astronómiu vpred. Keby bol vesmír nekonečný, večný a rovnomerne posiaty hviezdami, obloha by v noci žiarila ako povrch Slnka.
Paradox, ktorý nedal spávať
Úvahu preslávil astronóm Heinrich Olbers v 19. storočí, hoci sa nad ňou zamýšľali už jeho predchodcovia. Logika je jednoduchá: vzdialené hviezdy sú síce slabšie, ale je ich úmerne viac, takže by sa mali navzájom vyrovnať. Každý pohľad by musel skončiť na povrchu nejakej hviezdy.
Riešenie: vesmír má vek
Kľúčom je konečný vek vesmíru. Svetlo sa šíri konečnou rýchlosťou, takže k nám dorazilo len to, ktoré malo dosť času. Za istou hranicou už jednoducho nič nevidíme, hoci tam niečo je. Nočná tma nie je prázdno — je to hranica pozorovateľnosti.
Tma na oblohe je dôkaz, že vesmír nie je nekonečne starý.
Druhá časť odpovede
Vesmír sa navyše rozpína a svetlo z veľmi vzdialených zdrojov sa cestou naťahuje do dlhších vlnových dĺžok. Časť žiarenia z raného vesmíru k nám naozaj prichádza zo všetkých smerov — len ho nevidíme očami. Je to mikrovlnné pozadie, ktoré objavili až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Ako to zmenilo pohľad na oblohu
Otázka o tme priviedla vedcov k záveru, že vesmír má začiatok, ešte skôr, než to potvrdili merania. Je to pekná ukážka toho, že aj úplne jednoduché pozorovanie môže mať ďalekosiahle dôsledky. Stačilo si všimnúť, že v noci je tma, a myslieť to vážne. Časť svetla najvzdialenejších objektov navyše dorazí posunutá do oblasti, ktorú oko už nevidí — a tú dnes zachytávajú prístroje ako slabé žiarenie z celej oblohy.