Tvrdenie, že Eskimáci majú stovky slov pre sneh, patrí k najobľúbenejším jazykovým historkám. Opakuje sa v knihách aj prednáškach, no pravda je zložitejšia — a poučnejšia.
Ako mýtus vznikol
Pôvod má v poznámke antropológa zo začiatku 20. storočia, ktorý spomenul niekoľko výrazov. Číslo v ďalších prerozprávaniach rástlo, až sa z pár slov stali stovky. Problém je aj v tom, ako sú inuitské jazyky stavané: tvoria dlhé slová skladaním, takže „sneh, na ktorom sa dá jazdiť" je jedno slovo. Rátať takto by sa dalo donekonečna aj v slovenčine.
Čo na tom predsa je pravdivé
Jazyky skutočne rozlišujú jemnejšie to, čo je pre ich hovoriacich dôležité. Pastierske kultúry majú bohatú slovnú zásobu pre farby a znaky dobytka, moreplavci pre stavy mora, horské oblasti pre druhy snehu a lavín. Aj slovenčina rozlišuje popŕchanie, mrholenie, lejak a prehánku, hoci ide stále o dážď.
Slovná zásoba nie je zrkadlom myslenia. Je zrkadlom toho, čomu sa ľudia denne venujú.
Prečo je rozdiel dôležitý
Z mýtu sa často vyvodzuje, že jazyk určuje myslenie. Výskum ukazuje skôr mierny vplyv: jazyk uľahčuje pozornosť voči určitým rozdielom, no nebráni nám vnímať to, na čo nemáme slovo. Kto sa naučí rozoznávať typy snehu, začne ich vidieť — nech už hovorí akýmkoľvek jazykom.
Slová, ktoré sa nedajú preložiť
Každý jazyk má výrazy, ktoré inde chýbajú, a nie je to otázka bohatstva slovnej zásoby. Slovenské „vypršať“ či „prezvoniť“ vyžadujú v angličtine opis, rovnako ako nemecký výraz pre škodoradosť potreboval kedysi opis v angličtine — dnes si ho jednoducho požičala. Preklad preto nikdy nie je výmena slov jedno za jedno, ale hľadanie najbližšieho zmyslu.