Kto si pomýlil vlajku Slovenska, Slovinska a Ruska, nie je sám. Podobnosť nie je nedostatkom fantázie — je to záznam o tom, kto sa ku komu hlásil.
Slovanské farby
Biela, modrá a červená sa ako spoločné slovanské farby ustálili v 19. storočí na zjazde v Prahe, pričom vzorom bola ruská vlajka. Jednotlivé národy potom kombinovali poradie pruhov a pridávali znaky. Slovenský znak v modrom poli je presne takým odlíšením.
Trikolóry z Francúzska
Zvislé trojfarebné vlajky sa rozšírili po Francúzskej revolúcii ako symbol republiky a občianstva. Taliansko, Írsko, Belgicko či Rumunsko prevzali formu a naplnili ju vlastnými farbami. Vlajka tak nesie nielen identitu krajiny, ale aj to, k akej myšlienke sa v čase svojho vzniku hlásila.
Vlajky nevznikajú v prázdnote. Vznikajú ako odpoveď na to, čo už na svete visí.
Škandinávske kríže a hviezdy s polmesiacom
Severské krajiny zdieľajú posunutý kríž, ktorý pochádza z dánskej vlajky, najstaršej dodnes používanej na svete. Vlajky s polmesiacom a hviezdou odkazujú na osmanské dedičstvo. V Južnej Amerike sa opakujú farby vlajok, pod ktorými prebiehal boj za nezávislosť.
Pravidlá dobrého návrhu
Odborníci na vlajky sa zhodujú na niekoľkých zásadách: vlajka má byť taká jednoduchá, aby ju nakreslilo dieťa spamäti, mala by mať málo farieb a nemala by obsahovať text. Vlajky s nápismi a zložitými erbmi sú z diaľky nečitateľné. Práve preto sa čoraz viac miest a regiónov vracia k jednoduchým geometrickým riešeniam. Podobnosť pritom občas spôsobí zmätok aj na oficiálnej úrovni — zámena vlajok susedných štátov na medzinárodných podujatiach patrí k pravidelne sa opakujúcim trapasom.