Pred piatimi rokmi som na jednom kysuckom poľovnom združení videl niečo, čo sa dnes stáva vzácnosťou — dvadsaťtriročného chalana, ktorý si sám postavil posed, sám si viedol denník pozorovaní a vedel o jelenej zveri v revíri viac než starší členovia s tridsaťročnou praxou. Dnes ten chalan nemá vôbec žiadnu poľovnú lístinu predĺženú. Nespýtal som sa prečo. Poznám odpoveď, lebo som ju počul stokrát v rôznych obmenách: nemal čas, nemal peniaze, nemal chuť sedieť na výročných schôdzach, kde sa hodinu riešilo, kto minulý rok nezaplatil brigádu.
Poľovníctvo na Slovensku starne rýchlejšie než jelenia populácia dospieva k trofejovej zrelosti. Priemerný vek člena poľovného združenia sa v mnohých revíroch blíži k šesťdesiatke a mladí, ktorí skúšky zložia, miznú z aktívneho života rovnako rýchlo, ako sa v ňom objavili. Nie je to tým, že by ich príroda nezaujímala — Instagram je plný fotiek zo srnčej ruje aj obrázkov farbiarov s dohľadanou zverou. Problém je inde. Je v tom, čo poľovníctvo od človeka reálne vyžaduje, a v tom, čo mu za to ponúka.
Vstupenka, ktorá stojí viac než víkendová dovolenka
Skúsiť si to dnes znamená prejsť kurzom, ktorý nie je lacný, potom si kúpiť zbraň, ktorá nie je lacnejšia, k tomu poistenie, členské príspevky, brigády, ktoré vás stoja víkendy, a nakoniec zistiť, že na vlastnú postriežku sa dostanete možno raz za mesiac, lebo revír má svoju hierarchiu a tá sa nedá preskočiť nadšením. Mladý človek, ktorý práve začína pracovať, splácať hypotéku alebo živiť rodinu, si túto matematiku spočíta rýchlo. A často vyjde nula.
Nie je to len o peniazoch. Je to o pocite, že ste v spoločenstve vítaný ako pracovná sila na jesenné pohony, ale nie ako partner, ktorého názor na hospodárenie so zverou niekoho zaujíma. Videl som mladých adeptov, ktorí prišli s nápadom na lepšie prikrmovanie v zimných mesiacoch alebo na zmenu v štruktúre výradu, a stretli sa s vetou, ktorá zabíja motiváciu spoľahlivejšie než akákoľvek byrokracia: „My to tu robíme takto už tridsať rokov.“
Poľovníctvo sa neučí zo zákona o poľovníctve. Učí sa od človeka, ktorý ťa vezme na posed a nič nevysvetľuje, len ukazuje.
Čo naozaj funguje
Tie revíry, kde mladí zostávajú, majú spoločný menovateľ — mentora. Nie formálneho, papierového, ale niekoho skutočného, kto si mladého adepta vezme pod krídla a berie ho na posliedku nie ako záťaž, ale ako budúcnosť revíru. Poznám poľovné združenie pri Zvolene, kde starší hospodár systematicky páruje nových členov so skúsenými a prvé dva roky ich prakticky nepúšťa samých na dohľadávku, kým nezvládnu čítať farbu a správanie psa. Výsledok? Z posledných piatich adeptov zostali všetci piati aktívni aj po piatich rokoch.
Druhá vec, ktorá funguje, je transparentnosť pri prideľovaní odstrelu. Mladí neodchádzajú preto, že by nechceli platiť za členstvo. Odchádzajú, keď majú pocit, že platia za právo stáť v rade, ktorá sa nikdy nepohne. Revíry, ktoré zaviedli jasný, bodovací systém pridelovania trofejovej zveri namiesto neformálnych dohôd pri pive, si mladých udržali podstatne lepšie — lebo tam aspoň vedia, na čom sú.
Budúcnosť sa nedá čakať, musí sa vychovať
Poľovníctvo bez mladých nie je poľovníctvo, je to len dôchodcovský klub s puškami. A zver v revíri sa nespráva podľa toho, kto má koľko rokov — ruja príde, keď príde, a niekto musí byť na posede aj o tridsať rokov, keď dnešní šesťdesiatnici už dávno nebudú vládať. Otázka nestojí, či mladí majú záujem. Stojí, či im spoločenstvo dá dôvod zostať dlhšie než na jednu sezónu. Ten chalan z Kysúc mi raz povedal, že odišiel nie preto, že by ho príroda prestala baviť. Odišiel preto, že mu nikto nedal pocítiť, že ho v revíri niekto skutočne potrebuje.