Fotografia z detstva vyvolá spomienku. Vôňa z detstva vyvolá pocit, že tam človek na sekundu naozaj stojí. Rozdiel nie je v sile dojmu, ale v tom, kadiaľ signál do mozgu vstupuje.
Skratka do pamäte
Väčšina zmyslových vnemov ide najprv do prepojovacej stanice v strede mozgu a až odtiaľ ďalej. Čuch je výnimka: vlákna z nosa vedú takmer priamo do oblastí, ktoré spracúvajú emócie a ukladajú spomienky. Vôňa tak obchádza vrstvu, kde by ju rozum stihol pretriediť.
Prečo sú tie spomienky staršie
Spomienky vyvolané vôňou pochádzajú v priemere z ranejšieho obdobia života než tie, ktoré vyvolá slovo alebo obrázok. Vysvetlenie je jednoduché — s vôňami sa prvýkrát stretávame veľmi skoro a väčšinu z nich si spájame s jedným konkrétnym prostredím. Neopakujú sa tak často ako obrazy, a preto sa neprepisujú.
Obrázok si spomienku vybaví. Vôňa ju vráti aj s náladou, ktorú vtedy mala.
Čuch, ktorý podceňujeme
Ľudský čuch platí za slabý, no meranie hovorí niečo iné: rozlíšime obrovské množstvo pachov a v niektorých testoch obstojíme lepšie než zvieratá, ktoré sú za čuchárov považované. Slabinou nie je nos, ale slovná zásoba — chýbajú nám pomenovania, a preto vône ťažko opisujeme.
Keď čuch zmizne
Ľudia, ktorí o čuch prídu, opisujú stratu chuti do jedla, ale aj zvláštny pocit odstupu od vlastnej minulosti. Práve tieto výpovede ukázali, akú veľkú časť emócií čuch nesie. Nejde o luxusný zmysel navyše, ale o zmysel, ktorý drží spojenie so spomienkami. Vysvetľuje to aj to, prečo si ľudia z cestovania často najživšie pamätajú vôňu ulice alebo hotelovej chodby, a nie to, čo mali vyfotené.