Sadnúť si do vlaku a po desiatich minútach bojovať s viečkami je taká bežná skúsenosť, že ju málokto spochybňuje. Zaujímavé je, že ide o dobre doložený jav aj v laboratóriu.
Kolísanie ako signál
Pomalé pravidelné hojdanie ovplyvňuje rovnovážne ústrojenstvo, ktoré je prepojené s oblasťami riadiacimi spánok. V pokusoch s jemne sa hojdajúcou posteľou ľudia zaspávali rýchlejšie a mali viac hlbokého spánku. Rovnaký princíp funguje pri kočíku aj hojdacom kresle.
Monotónnosť dokoná zvyšok
K uspávaniu prispieva rovnomerný hluk motora alebo koľajníc, teplo v kabíne a chýbajúca potreba niečo riešiť. Pozornosť nemá čo sledovať a bdelosť klesá. Preto sa spolujazdec unaví skôr než vodič, ktorý má úlohu.
Rytmické kolísanie mozog číta ako signál bezpečia. A vtedy si dovolí vypnúť.
Prečo je to pri šoférovaní nebezpečné
Rovnaké podmienky pôsobia aj na vodiča, najmä na diaľnici bez zákrut a podnetov. Mikrospánok trvajúci pár sekúnd stačí na prejdenie stoviek metrov bez kontroly. Jediné spoľahlivé riešenie je zastaviť a krátko si zdriemnuť; otvorené okno ani hlasná hudba únavu neodstránia.
Prečo to nefunguje vždy
Ak je pohyb nepravidelný a trhaný, namiesto spánku sa dostaví nevoľnosť. Rozdiel je v tom, či sa dá pohyb predvídať — pravidelnosť upokojuje, náhodné trhanie mätie. Preto sa dobre spí v rozbehnutom vlaku a zle na kľukatej horskej ceste.