Britský sudca v bielej parochni pôsobí ako postava z inej doby. Presne tak to aj je — odev sa zastavil v 17. storočí a odvtedy sa takmer nezmenil.
Móda, ktorá začala pri chorobe
Parochne sa v Európe rozšírili, keď francúzsky a anglický dvor začali skrývať rednúce vlasy a následky vtedy rozšírených chorôb. To, čo bolo najprv riešením, sa stalo znakom postavenia. Kto niečo znamenal, mal parochňu, a súdy nasledovali dvor.
Prečo zostali
Kým bežná móda parochne opustila, súdnictvo si ich ponechalo ako súčasť obradnosti. Argument znie, že odev potláča osobnosť a zdôrazňuje úlohu — pred súdom nestojí konkrétny človek, ale funkcia. Podobne funguje talár aj v krajinách, kde sa parochne nikdy nenosili.
Rovnošata na súde neslúži tomu, kto ju nosí. Slúži tomu, kto sa na neho pozerá.
Ustupujúci zvyk
V Británii sa parochne v civilných a rodinných konaniach prestali používať a zostali najmä pri trestných veciach. Dôvodom je snaha pôsobiť menej zastrašujúco, najmä na svedkov a deti. Časť právnikov naopak tvrdí, že odstup, ktorý odev vytvára, je pri citlivých prípadoch užitočný.
Podobné prípady inde
Akademické taláre, biskupské rúcha aj slávnostné uniformy sú rovnaký jav — zamrznutá móda, ktorá sa premenila na symbol. Vo všetkých prípadoch platí, že pôvodná praktická funkcia zanikla a zostal odkaz na kontinuitu. Práve to je zvyčajne dôvod, prečo sa takéto odevy tak ťažko rušia.