Nikto sa nečervená osamote v tmavej izbe. Stačí však jedna nepríjemná otázka pred ľuďmi a tvár sa rozhorí — bez ohľadu na to, ako veľmi si človek želá opak.
Čo sa deje pod kožou
Za červenaním stojí časť nervového systému, ktorú nemáme pod vedomou kontrolou. Pri rozpakoch sa uvoľní adrenalín, cievy v tvári sa rozšíria a krv sa dostane bližšie k povrchu. Cievy v tvári sú na tieto signály citlivejšie než inde na tele, čo vysvetľuje, prečo sa červenajú práve líca, uši a krk.
Signál, ktorý sa nedá predstierať
Prevládajúce vysvetlenie hovorí, že červenanie je úprimné priznanie. Ukazuje ostatným, že človek si je vedomý prešľapu a berie si spoločné pravidlá vážne. Pokusy naznačujú, že ľuďom, ktorí sa po chybe začervenajú, ostatní odpúšťajú ochotnejšie.
Práve to, že sa červenanie nedá nasimulovať, mu dodáva váhu.
Prečo sa to zhoršuje snahou
Kto sa červenaniu bráni, sústredí sa naň, tým narastie napätie a reakcia zosilnie. Ide o rovnaký paradox ako pri snahe zaspať alebo nemyslieť na určité slovo. Ľudia, ktorých červenanie obmedzuje v bežnom živote, sa preto neučia potlačiť reakciu, ale zbaviť sa strachu z nej.
Kto sa červená viac
Svetlejšia pokožka jav zviditeľní, no odohráva sa u všetkých rovnako. Častejšie sa červenajú ľudia, ktorým záleží na tom, ako pôsobia, a menej tí, ktorí sú v spoločnosti bezstarostní. Nejde teda o slabosť nervov, ale skôr o citlivosť voči druhým — nepohodlnú, no v jadre užitočnú. Snaha nečervenať sa navyše napätie ešte zvyšuje, takže najlepšie funguje presný opak — pomenovať to nahlas a nechať to tak.