Zdvihnúť telefón a povedať haló je taká samozrejmosť, že sa nad ňou nikto nezamýšľa. Toto slovo pritom pred vynálezom telefónu v dnešnom význame neexistovalo.
Súboj dvoch pozdravov
Alexander Graham Bell presadzoval, aby sa hovoriaci hlásil námorníckym zvolaním používaným pri privolávaní. Thomas Edison navrhol iné slovo, odvodené od výkriku, ktorým sa kedysi upozorňovalo na diaľku alebo poháňali psy. V prvých telefónnych príručkách zvíťazila Edisonova verzia.
Prečo práve toto slovo
Rozhodujúca bola zrozumiteľnosť. Prvé linky mali zlú kvalitu a bolo treba slovo, ktoré prejde šumom a jasne oznámi, že na druhej strane niekto je. Krátke zvolanie s otvorenými samohláskami sa na to hodilo lepšie než zdvorilostné frázy.
Telefón si nevyžiadal len nový prístroj, ale aj nový spôsob, ako začať rozhovor s neviditeľným človekom.
Ako sa hlásia inde
Taliani hovoria pronto, čiže pripravený, Japonci opakujú slabiky, ktoré znamenajú približne hovorím, hovorím. V mnohých krajinách sa ujala domáca obmena toho istého zvolania. Rusi používajú tvar, ktorý si zjavne požičali z francúzštiny.
Zvyk, ktorý pomaly mizne
S menom volajúceho na displeji stráca úvodné zvolanie zmysel — vieme, kto volá, a odpovedáme rovno menom. Haló prežíva hlavne pri neznámych číslach a vtedy, keď sa spojenie prerušuje. Z pozdravu sa tak stáva kontrolná otázka, či nás vôbec niekto počuje. V iných jazykoch sa ujali celkom odlišné riešenia: taliansky pozdrav do telefónu znamená pripravený a japonský je zopakované slovo, ktoré upozorňuje, že hovoriaci začína.