Prísne pohľady na fotografiách z 19. storočia pôsobia, akoby vtedajší svet nemal dôvod na radosť. Skutočných dôvodov je viac a ani jeden z nich nie je smútok.
Dlhé expozície — ale len na začiatku
Najstaršie snímky si vyžadovali nehybnosť desiatky sekúnd a úsmev by sa rozmazal. Táto námietka však platí len pre prvé desaťročia; už v osemdesiatych rokoch 19. storočia stačili zlomky sekundy. Vážne tváre sa napriek tomu udržali ďalšie desiatky rokov.
Fotografia ako portrét
Vzorom boli maľované portréty, kde sa vážnosť považovala za dôstojnú a úsmev za znak nerozvážnosti alebo opitosti. Fotografovanie bolo navyše drahé a jednorazové, takže snímka mala reprezentovať človeka nadlho. Nikto nechcel byť zapamätaný s otvorenými ústami.
Úsmev do objektívu sa musel naučiť. Nebol prirodzený, bol to nový spoločenský zvyk.
Čo zmenilo zvyk
S lacnými prenosnými fotoaparátmi sa fotografovanie presunulo do bežných chvíľ — výletov, osláv, dovoleniek. Reklamy výrobcov filmov ukazovali usmiatych ľudí a spájali fotografiu so šťastnou spomienkou. Postupne sa úsmev stal predvolenou pózou.
Ako sa smejeme dnes
Miera úsmevu na fotografiách sa naprieč krajinami stále líši a odráža predstavu o tom, čo je vhodné na verejnosti. Rovnako sa mení v čase — analýzy školských fotografií za sto rokov ukazujú, že úsmevy postupne rastú. Fotografia teda nezachytáva len tvár, ale aj to, čo sa vtedy považovalo za správne ukázať. Prvý široký úsmev na fotografii preto pôsobí ako malá revolúcia — a nie náhodou ho spopularizovala reklama na fotoaparáty pre bežných ľudí.